Vlny

17. kapitola (2): Koniec dobrý, všetko dobré

Vstala som do nového dňa. Dnešok je posledným dňom našej dovolenky na Havaji. Zajtra letíme domov. Hoci viem, že sa sem môžeme kedykoľvek dostať Austinovým portálom, aj tak mám taký ten zvláštny pocit, ktorý sa vždy objavuje pri odchode z dovolenky. 

Obliekla som si letné šaty svetlo-modrej farby, ktoré sa mi hodili k pleti stmavnutej od slnka. Z hnedých vlasov som si zaplietla voľný vrkoč.

„Včera som chcela na dnes objednať ďalší výlet loďou. Ale po ďalšom vašom úlete som si to rozmyslela," ozvala sa stará mama. „Nevadí. Aspoň budeme mať viac času zbaliť si veci. Treba nám ísť skôr spať. Zajtra odlietame zavčasu." Ach, ako jej to mám vysvetliť? Myslí si o nás, že sme neporiadne a snažíme sa rebelovať...

Kráčali sme dlhou hotelovou chodbou po tmavomodrom koberci ako už toľkokrát predtým. Tichým výťahom sme sa odviezli na prízemie a vošli do plnej jedálne. Stará mama bola celý čas ticho. Kto vie, kedy sa nad to povznesie. Počas raňajok mi zazvonil mobil. Volala Emma.

„Áno?"

„Ahoj. Môžeš prísť do jaskyne? Austin mi písal, že pre nás niečo má." To bude mať zas babka reakciu. No čo... Vyhovorím sa, že sa chceme rozlúčiť s kamarátmi.

„Jasné," odvetila som. Ela na mňa spýtavo pozrela.

„Fajn. Počkám vás na malej pláži a môžeme tam ísť spolu."

„Dobre. Najeme sa a prídeme. O pol hodinu sme tam."

„Okej. Ahoj."

„Ahoj," pozdravila som a zložila. „To bola Emma."

„No jasné. To som si mohla myslieť. Ešte, že som ten výlet neobjednala," skonštatovala stará mama.

„Chceme sa len rozlúčiť s kamarátmi," povedala som.

„No dobre. Ale nech ste popoludní naspäť. Potrebujeme sa čo najskôr zbaliť a upratať izbu, nech môžeme ísť skôr spať."

„Jasné, neboj."

S Elou sme vyšli von. Slnko pripekalo ako aj posledné dni. Preto sme sa zdržiavali väčšinou pod stromami. K tomu, aby nám nebolo teplo, to síce nepomohlo, ale aspoň nám slnko nepieklo na hlavu počas celej cesty. Aj napriek veľkému teplu a silnému slnku, je leto mojím obľúbeným ročným obdobím. Jednoducho milujem tú letnú atmosféru, ktorej sa nič nevyrovná. Ela je na tom podobne. Ako kamarátky sme sa v mnohých veciach naozaj našli.

V diaľke sa začalo črtať niekoľko obrovských balvanov, za ktorými sa ukrýva malá pláž. Prešli sme okolo stánkov so zmrzlinou a suvenírmi a obišli balvany. V piesku na pláži sedela Emma a pozorovala morské vlny.

„Ahoj."

Otočila sa. „Ahojte."

„Tak ako to vyzerá s tvojím otcom a jeho kamošmi? Pamätajú si niečo?" zaujímalo ma.

„Absolútne nič. Oni fakt skočili na to, že sa ožrali. Síce sa čudovali tomu, že ich z alkoholu nebolí hlava a nie je im zle od žalúdka, ale tak či tak to zhltli aj s navijakom." Zasmiala sa Emma.

„Takže sme dopadli dobre," poznamenala Ela.

„To si píš. Lepšie, ako dobre. Zámerne som sa ich spýtala, či pri potápaní niekedy videli morskú pannu. Pozerali na mňa ako na blázna. Otec dokonca povedal, že by som mala zájsť k psychológovi." Postavila sa a kráčala k moru. „Lepšie to dopadnúť ani nemohlo. Sme v úplnom bezpečí."

Nasledovali sme ju a rozbehli sa. Po niekoľkých sekundách kontaktu s vodou sme sa ponorili. More a dovolenkové destinácie som milovala od malička. Po tom, čo som sa pred dvomi týždňami premenila na morskú pannu, sa môj vzťah k vode ešte viac prehĺbil. Mrzí ma síce, že sa už nepostavím na surf. Byť morskou pannou má však viac výhod než nedostatkov. Je to výnimočné, skvelé, dokonalé... Nikdy by som si nepomyslela, že ma raz postretne niečo takéto úžasné.