Muž zomrel a keď si to uvedomil, všimol si Boha, ako k nemu kráča s kufrom v ruke. ,,Je čas ísť, syn môj," prehovoril Boh. Prekvapený muž odpovedal: ,,Teraz? Tak skoro? Mám ešte veľa plánov..."
,,Je mi to ľúto, ale je čas ísť." ,,Čo nesieš v tom kufri?" zaujímal sa muž. Boh odpovedal: ,,Všetko, čo ti patrí." ,,Myslíš tým moje oblečenie, moje peniaze?" ,,Tie nikdy neboli skutočne tvoje, tie patria na Zem."
,,Takže to sú moje spomienky?" hádal muž ďalej. Boh odvetil: ,,Tie nikdy neboli tvoje, v skutočnosti patria času." ,,Tak teda moje schopnosti a skúsenosti?" ,,Tie boli iba výsledky okolností, nie sú tvoje."
,,Moja rodina a priatelia?" ,,Je mi ľúto, ale ani oni ti nepatria. Náležali tvojej životnej ceste." ,,Dokonca ani moja žena a syn?" ,,Nie, tí patrili tvojmu srdcu." ,,A čo moje telo?" ,,To už patrí prachu." ,,A duša?" ,,Nie, tá patrí mne."
Plný strachu si vzal muž od Boha kufor a otvoril ho. Uvidel, že je úplne prázdny. So slzou v oku sa muž spýtal: ,,Ja som teda nemal nikdy nič?"
Boh mu odpovedal: ,,Jediné, čo si kedy skutočne mal, bol tvoj život. Každý jeho moment bol iba tvoj."
A z toho dôvodu- ŽI, POKIAĽ TU EŠTE SI. Nedovoľ ničomu z toho, čo si myslíš, že ti patrí, aby ti v tom bránilo. Ži teraz. Ži svoj život. Nezabudni byť šťastný, to je najdôležitejšie zo všetkého. Majetok aj všetko ostatné, za čo bojuješ, ostane po tvojej smrti tu. So sebou si nevezmeme nič.
-Príbeh nie je môj
YOU ARE READING
Najkrajšie príbehy
Short StoryĽudia s nízkym sebavedomím- takých stretávame veľa denno-denne. Či už sú to naši kamaráti, rodina, susedia, alebo predavači v obchode na našej dedine. Priznám sa, do tejto skupiny ľudí patrím aj ja, dokonca prerážam na predné priečky, takže nebojte...
