Mafia v krvi

36.

Síce som pred chvíľou bola vážne stratená a smutná, práve teraz som bola celkom v pohode. Nechápem naozaj svojim pocitom, no vlievalo sa do mňa šťastie aj keď som nechcela.

Melanin pohľad:

Ležím v posteli a premýšľam. Po tom čo chalani vpadli do izby sa ma vypytovali samé otázky. Je to pravda? Ako to? A bla bla bla. Na všetko som im odpovedala áno/nie/neviem/možno. Klasické odpovede na klasické otázky. Už som sa cítila omnoho lepšie a aj keď ma všetko bolelo, odmietala som len ležať. Hah hlavne že to teraz robím čo? Faajn som lenivá, ale tak čo no.

Kylov pohľad:

Som zavretý v pracovni už dosť dlho. Papierov kopu. Otec na mňa teraz necháva skoro všetko, aby som si zvykol. Pri tom keby nerieši také sračky, nemá toľko papierovačiek. Teda teraz ja. Často som teraz premýšľal nad Melanie. Nemôžem uveriť že sa sem vrátila. Sama. Mohla utiecť a mať pokoj aj od rodiny aj odo mňa. Hah pravda, kto by chcel mať pokoj odo mňa že? So mnou chce byť každý.                                                                                                                                                         Narcis.                                                                                                                                                                               Nuž. Zároveň som sa zamýšľal nad tým, čím všetkým si musela prejsť. Zmenilo to celý môj pohľad na ňu. Teraz už viem prečo je taká aká je. Ak by sa toto nestalo, pravdepodobne by som ani nevedel, koľko toho máme spoločné. 

Myslel som si že otec bol na mňa vážne tvrdý a mal som to najhoršie detstvo. Práve preto som naozaj krutý a chladný. Keď si už otec myslel že som dosť zocelený do tohto sveta prestal, no potom čo mama zomrela som odrezal svoje pocity od okolitého sveta. Samozrejme moje modriny, podliatiny, zlomeniny či vnútorné krvácanie nebolo nič oproti tomu čo som mohol počuť z jej rozprávania. Neviem si predstaviť čo zažívala. Mne stačilo že tam bola jeden deň a vidím čo všetko jej stihli spraviť. Z hlbších rán budú rozhodne jazvy. Vyzerala hrozne, no aj napriek tomu nebola na pokraji zrútenia. Držala sa naozaj dobre. Melanie som nechal tak a pokračoval v práci. 

Melanin pohľad: 

Spomenula som si, že som sľúbila Jeremymu, že mu zavolám a teraz je nato vhodná príležitosť. Určite je strachom bez seba. Keďže som predtým tak nejak zaspala, musím mu zavolať teraz. Vytočila som jeho číslo a už len čakala.

,,Mel? Mel! Bože si v poriadku? Tak som sa bál!" skoro okamžite mi zdvihol ustráchaný Jer. Vravela som že je strachom bez seba. ,,Áno som to ja Jer a som v poriadku, nemusíš sa báť. Zranenia sú na tom tiež celkom dobre, aj keď to bolí som v pohode" odpoviem mu. Naozaj som v pohode, tieto pocity sú pre mňa už dôverné. Poznám ich ako svoje topánky. ,,Dobre. Som rád že si sa ozvala aj Nora sa o teba bála. Mimochodom začala chodiť s tým Leom či kto to je" hovoril už uvoľnene až šťastne. ,,Páni a to takto bezo mňa? Tak to si s ňou ešte vybavím" zasmejem sa. 

Ach chýbali mi a moc. Cs takže Nora si niekoho našla! To je snáď nemožné! Ale povedzme si na rovinu, ani ja nezaostávam. Síce som o Kylea nestála a stále absolútne nestojím. Vyzerá to že sa z toho nevymotám. Teda nie pokiaľ mi bude otec dýchať na krk. Tu je to proste najbezpečnejšie a môžem tak chrániť aj Noru a Jeremyho. Vlastne teraz ani neviem čo je s partiou? Jer sa v mobile iba smial. ,,Inak ako sa má partia? Tiež som o nich dlho nepočula" spýtala som sa. Akoby som aj o nich mohla niečo vedieť, že? ,,No dá sa povedať, že celkom dobre, ale bez teba to nie je ono. Chýbaš im rovnako mne. V škole stále máme rešpekt, ale predsa len už trochu opadol. Chápeš chýba nám vodca" Jer hovoril smutne, no hneď ako dopovedal poslednú vetu, vyprskla som smiechom. Áno, nikdy sa bezo mňa nezaobišli. Hihii. ,,Tiež mi chýbajú...odkáž im že ich pozdravujem. Dúfam že to bezo mňa ešte zvládnete" odpovedala som mu. Súhlasil a následne zložil. 

Ani som si nevšimla, že vo dverách stojí Luke. Myslela som že sa bude hnevať. Naposledy, keď videli že mám mobil. Boli vcelku naštvaní, no zabudli nato že ho mám. Snažila som svoj mobil skrývať pred všetkými, ale upsss, nejak sa mi to nepodarilo. ,,To bol Jeremy" povedala som mu hneď na začiatok. ,,Áno viem. Musia ti chýbať" odpovie a prisadne si ku mne na posteľ. ,,To hej. Chýbajú" usmiala som sa...

Nová kapitola, konečne! Dúfam, že sa vám bude páčiť:)  Za každú hviezdičku či komentár veľmi ďakujem:)

Vaša Aness♥