Mafia v krvi

52.

Akonáhle zabuchne dvere. Vybuchnem ešte do väčšieho smiechu ako predtým.

Po hodinovom upokojovaní som sa rozhodla ísť pomaly spať. Všetko bude dobré. Niet sa čoho báť, zajtra sa Kyle vráti takže bude všetko v pohode, veď čo by sa mohlo stať za ten čas nie? No aj tak som mala v hlave len jednu červenú a tú najväčšiu kontrolku. S menom Nora. Nora. Nora. Dokola sa mi ozýva v hlave.

Melanin pohľad:

,,Melanie! Melanie vstávaj!" niekto ma krikom zobudil, no stále som bola trochu malátna. Videla som mierne rozmazane a počula som tlmene. Až veľký hluk a streľba ma naplno prebrala. ,,Čo-čo sa deje?" vystrašene som pozrela na Tomasa. ,,Poď, vstávaj! Musíme ísť. Ale rýchlo!" bol nervózny. Vytiahol ma z postele. Už som dostatočne prebraná. Neviem čo sa deje, ale všade sa strieľa. ,,Tak fajn, musíme ísť do Kyleovej pracovne dobre? Tam sa schováš a budeš čakať kým pre teba niekto nepríde" rýchlo povedal celý plán a otvoril dvere. Ja som celú dobu iba prikyvovala. Panebože, panebože. ,,Čo sa to tu deje?? Ja-k-kde je Jeremy? Jeremy!" kričím na Tomasa. Cítila som hrozný strach. O Jeremyho , ale aj o seba. Necítim sa bezpečne keď tu Kyle nie je. Keď ma Kyle nevedie do bezpečia. ,,Preňho išiel Matt. Neboj sa. Oni už budú tam, ale musíme sa ponáhľať" rozprával počas toho ako ma ťahal. Stále zakopávam. Čo mám robiť? Guľky preleteli okolo nás. Tomas začal strieľať tiež. Skrčili sme sa a schovali za zábradlie. ,,Kurva! Melanie! Počuješ ma? Melanie! Musíš sa spamätať! Sústreď sa" tvár mi chytil do rúk a opakoval nejaké slová. Ja mu nerozumiem. Prečo mu nerozumiem? Slzy mi tečú po lícach. ,,Nie, neplač Melanie. Kľud to zvládneme. Kyle je na ceste, ale teraz sa musíš pozbierať. Strieľajú po nás, chápeš?" Tomas sa ma vážne snažil upokojiť. A naozaj fakt, že je Kyle na ceste, ma upokojil. Zrak sa mi vyjasnil. Akoby som celú túto situáciu začala vnímať jasne.  ,,Fajn. Poďme" poviem a postavím sa na nohy. To bola chyba. Akonáhle som sa vynorila spod zábradlia, streľba bola opäť mierená priamo na mňa. ,,Dokážeš ho zostreliť?" spýtam sa Tomasa. ,,Áno, zvládnem to. Choď pomaly napred. Zostaň prikrčená a dávaj pozor!" povie a už sa dvíha. Tomas vystrelil. A znova a znova. Moje srdce mi búchalo ešte rýchlejšie ako doteraz. Bože! Spamätaj sa. Musíš ísť Melanie. Kľud, len dýchaj. Po kolenách sa plazím priamo na koniec chodby. Zrak upieram na svoje ruky a v kuse si opakujem, že to bude dobré. Chyba. Ďalšie chyba. Niekto ma kopne priamo do brucha. Kurva, to je ale bolesť. Do riti. Melanie, musíš sa postaviť. Vstávaj! Nádych, výdych. Aj napriek bolesti som sa snažila postaviť, ale dotyčný ma kopol do brucha znova. ,,Aaau!" vykríknem. Môj výkrik sa stratí medzi hlukom streľby, bitiek, rozbíjania nábytku a posledných výkrikov iných ľudí. No toto môj posledný výkrik nieje takže sa musím postaviť. Podkopnem mu nohy a snažím sa mu zobrať z ruky zbraň. Už ju skoro mám. ,,AAuch!" muž vedľa mňa mi drbne do nosa. Kurva-fix. Mám jemne rozmazaný pohľad a z nosa mi tečie krv. Čo ak ho mám zlomený? Kurevsky to bolí. Kopla som ho medzi nohy a zobrala mu zbraň. Na nič som nečakala a jednoducho ho zastrelila. Nikdy neváhať. Jedno z mojich pravidiel. Buď príde o život on alebo ty. Proste to tak je a nič sa  s tým nedá spraviť. Fajn. Musím si pohnúť, lebo na mňa vybafne niekto ďalší a budem v koncoch. Kde som to mala ísť? Do Jeremyho izby? Alebo do zasadačky? Do pracovne? Panebože ja neviem. Och, kriste spamätaj sa! Rozmýšľaj! Čo Tomas hovoril? Do pracovne! Bolo to do pracovne! Fajn. To by sme mali. Otvorím mohutné dvere od pracovne, no nikoho nevidím. ,,Jeremy!" zavolám naňho. Musí tu byť! Povedali mi, že tu bude, tak kde do pekla je?! Niekto ma schmatol za ruku a zavrel za mnou dvere. Najskôr som myslela, že to je Jeremy alebo Matthew. Bol to omyl. Nejaký úplne cudzí chlap ma pevne držal za rameno a odmietal pustiť. ,,Áááá konečne nám dorazila naša Melanie" otec vyjde spoza rohu so zbraňou pri Jeremyho spánku. ,,Hľadáš niekoho?" spýta sa ma s úškrnom na tvári. To si musíte zo mňa robiť srandu! Ako sa sem do riti zas tento dostal? ,,Pusti ho!" zakričím naňho. Trhám sa a snažím sa vymaniť z pevného držania, no márne. Drží ma ako v klietke. ,,Ale no. Buď poslušná! Takto som ťa predsa nevychoval. Celé tie roky sme to všetko robili pre teba, starali sa o teba a čo z toho máme?! Čo sme za to dostali? Nič! Nič! Mala by si na kolenách prosiť aby si sa mohla vrátiť domov!" kričal na mňa. Vrieskal a približoval sa. Všetky tie spomienky sami opäť vracali. Opäť som mala všetko  pred sebou, také živé. Pár sĺz mi stieklo po lícach. Bolelo to tak veľmi. Všetku tu bolesť čo som zažívala pred rokmi som cítila aj teraz. Celé telo ma pálilo, cítila som rezné rany. Všetko ma bolelo. Aj zvonka, aj zvnútra. Nohy sa mi triasli. ,,Neboj. Opäť bude všetko ako predtým. Znova budeme šťastná rodina. Všetci pekne po kope" prihováral sa mi znova a znova. A mne sa neustále vracali všetky tie spomienky plné bolesti. "Nie! Si silná! To zvládneš! Melanie no tak! To zvládneš! Už nie si malá! Bojuj! Postav sa a bojuj!" môj mozog ma prehováral. Nakopával ma dopredu. Všetko sa mi začína vyjasnievať. Strach nahradila odvaha a agresivita. Hnev a nenávisť. ,,Stačí!!" pozriem mu tvrdo do očí. Zasekne sa na mieste. V jeho očiach zračím prekvapenie a neistotu. Asi nerátal s tým, že sa mu postavím. Poviem pravdu, aj ja som začínala pochybovať. Jeremy je stále pod nátlakom. Kovová hlaveň zbrane sa mu po celú dobu dotýka spánku. Vedela som ale, že viac sa bojí o mňa ako o seba. Pozrela som mu do očí a jemne sa usmiala. Tak aby si to otec ani neznámy za mnou nevšimli. On mi jemný úsmev opätoval. Vedeli sme čo máme robiť. 1....2....3. Moju nohu som preplietla s členkom neznámeho a odrazila sa. Narazili sme do dverí za nami. Človek za mnou bol zdá sa v šoku, pretože povolenie na mojich rukách povolilo. Päsťou som mu dala priamo do nosa. A potom som mu celú hlavu drbla o dvere do ktorých sme narazili. Pre istotu. Nechcem aby nastala situácia ako v tých hororoch kde ich niekto naháňa, zbavia sa ho alebo ho jemne buchnú a idú preč, týpek sa zobudí a znova ich naháňa. Celkom šitná situácia, nemyslíte? Každopádne zatiaľ čo som sa ja handrkovala s týmto tu, Jeremy sa bil s mojim otcom. Nevedela som čo mám robiť. Obaja na tom boli už celkom zle. Z otcovej ruky zbraň vypadla. Obaja sa ju snažili dostať. Ja som bola rýchlejšia. Zodvihla som ju. Namierila a.....niekto do mňa vrazil. Čas sa spomalil. Všetko som videla spomalene. "No tak Melanie, vystreľ! Na čo ešte čakáš?" hlas v mojej hlave sa ozval. Ale čo ak netrafím? "To nezistíš pokiaľ nevystrelíš! Máš šancu všetkých zachrániť, nepremrhaj ju!" vystrelila som. O pár sekúnd som narazila na niečo tvrdé. Po celom mojom tele sa rozliala únava. Oči sa mi zavreli. A nič. Všade nastala tma. 

Ahojte!! Som späť s novou kapitolou. Dúfam, že sa vám bude páčiť rovnako ako mne. Táto kapitola ma nesmierne bavila. Či už jej samotné písanie alebo neskôr čítanie už napísaného textu. Som rada, že ste tu stále so mnou aj po tom, čo tu bola naozaj dlhá pauza. Všetkých vás ľúbim.

Vaša Aness❤❤