Mafia v krvi

Epilóg

Slobodu zabije nádej. Nádej zabije ten posledný...tichý výstrel. Posledná guľka, ktorá dnes preletí vzduchom, ktorá zahreje hlaveň zbrane...sa predsa len uvoľní zo svojho kovového väzenia. Bol to osud? Mala dnes táto zbraň vystreliť svoj posledný, smrteľný náboj? Malo to byť takto? Mala som ležať na zemi s prestrelenými pľúcami tak ako teraz? Mala zo mňa tiecť krv a prchať posledný atóm kyslíka? Pretože ak to takto malo byť, tak je to v poriadku.

Melanin pohľad: 

Pomaly otvorím oči a zhlboka sa nadýchnem. Všade okolo mňa bola biela farba a pípali prístroje. Nemocnica? Čo sa stalo? Ten výstrel...oni...oni ma zastrelili? Prečo som taká zmätená? Vôbec mi to nemyslí jasne. To zranenie. Miesto po guľke. Ono...tu nie je. Čo sa to dopekla deje? Koľko som tu?

,,Panebože! Melanie, počujete ma?" vytrhol ma z myšlienok doktor. Iba som letmo prikývla, stále nedokážem spracovať fakt, že sú moje pľúca úplne v poriadku. 

,,Viete ako sa voláte?" spýtal sa. ,,Áno, som Melanie Maxwell" odpovedala som mu sebaisto. Zhlboka sa nadýchol a pozrel sa na mňa: ,,Dobre, pani Maxwell. Pamätáte si čo sa stalo?" 

,,No áno...oni...oni ma postrelili. A potom som ja...potom si nič nepamätám" zmätene mu odpoviem. Pozorne ma počúva a pri tom si zapisuje nejaké poznámky. 

,,Viete Melanie...boli ste v kóme takmer dva mesiace. Vaše pľúca sú v absolútnom poriadku, ostala vám len jazva po operácií. Našťastie vás stihol pán Kyle, teda váš manžel, včas priniesť a my sme vám tak mohli zabezpečiť rýchlu operáciu a dostatočné ošetrenia. Pár minút a všetko mohlo skončiť inak..."

Doktor už dávno odišiel zatiaľ čo ja som sa utápala v myšlienkach a premýšľala nad svojim životom. Mohla som umrieť! Už-už som nikdy nemusela spatriť krásu Kyleových očí, či cítiť jeho hrejivú lásku.

,,Och bože Melanie! Si-si hore!" zvýskol niekto od dverí. Nejaké dievča sa mi vrhlo okolo krku a pevne ma stískalo. 

,,Nora," šepla som jej slabým hláskom do ucha. Po počutí svojho mena svoj stisk ešte spevnila. 

,,Tak hrozne som sa bála, že sa nepreberieš," fňukla. Úsmev, ba dokonca aj slzy šťastia sa jej na tvári leskli. 

Po dlhej emocionálnej chvíľke sme sa odtiahli. Tak rada som ju videla...naozaj, ale neustále som bola zmätená zo svojej momentálnej situácie.

,,Čo všetko sa stalo?" spýtavo som sa na ňu pozrela. Okamžite sa jej naradostený úsmev zmenil na smutnú a strhanú grimasu. Nebola nadšená z tejto otázky. Vedela som to a vedela som aj dôvod, ale ja som potrebovala odpovede. 

,,No...ehm...potom-potom čo T-thomas zomrel sme sa dostali nejako k dverám, ale teba stihol ešte jeden chlap postreliť. Okamžite sme ťa brali von a do súkromnej nemocnice. Našťastie ťa s-stihli zachrániť" v jej hlase som jasne počula, že sa premáha aby sa nerozplakala. Je mi ľúto čím všetkým si musela prejsť. Natiahla som k nej ruky a vzala ju do pevného objatia. Mrzí ma to. Všetko sa to stalo kvôli mne. Po chvíli sa odtiahla a s tichým smiechom a slzami v očiach sa na mňa pozrela.

,,Ale hlavné je, že žiješ...aspoň ty" síce sa usmiala, avšak smútok v jej očiach by ani slepý neprehliadol. Celá jej duša plakala a ja som to cítila. Nedokážem si ani predstaviť aké ťažké to pre ňu musí byť.

Snažili sme si vynahradiť všetko čo sme zameškali za dobu mojej neprítomnosti. Rozprávali sme sa a snažili si zdvihnúť náladu. Absolútne som v tento moment na seba či niečo iné nemyslela. Iba na to, aby bola Nora v poriadku. Zrazu našu konverzáciu prerušila rana jak z dela. Dvere dokorán vyvalené a v nich mohutná mužská postava.

,,Melanie!" Kyle sa ku mne so slzami v očiach rozbehne rovnako, ako pred nedávnom Nora. Stískal ma v náručí a jeho sladké bozky mi rozdával snáď po celej tvári. Nadšenie som mu s chuťou opätovala. Tak veľmi ho milujem. Neviem čo by som robila, keby ten deň dopadne úplne inak. 

,,Och bože! Tak veľmi si mi chýbala! Hneď ako mi zavolali som sa sem ponáhľal. Konečne, konečne si tu so mnou" šepkal mi do ucha. Klamala by som ak by som povedala, že som neplakala. 

,,Milujem ťa..."

,,Milujem ťa..."

Koniec koncov, takmer všetko bolo tak ako malo byť. S Kyleom sme konečne spolu a nikto nám na našej ceste za spoločným životom nestojí. Napriek veľkej strate, ktorá nás pohltila a zanechala v našich srdciach dieru, sme šťastný. Tomas pre nás urobil všetko čo bolo v jeho silách a my sa mu to teraz snažíme vrátiť. Predsa len Tomas nie je úplne preč. Jeho duša horí v jednom malom telíčku, ktoré Nora nosí pod srdcom. A všetky gény, ktoré poháňajú bitie jeho srdca nás usvedčujú jedine v tom, že bude rovnako dobrý človek ako bol jeho milovaný otec.

A tak, ako každý deň, sedím v mojom milovanom sade čiernych ruží a spomínam na všetky krásne i nešťastné chvíle. Pamätaj. Či už kráčaš sám a či s niekým, zapáľ v sebe oheň, ktorý odoženie vlkov a privolá stratené duše. Buď ochrancom a oporou, obetuj a prijímaj, vpúšťaj a opúšťaj, pretože aby niečo rozkvitlo, najskôr musí niečo uhynúť. Buď ako ruža. Naroď sa s nádejou a zapáľ v sebe fakľu sprievodcu na svojej ceste, rozkvitni a až príde čas niečo opustiť pre svoje vlastné dobro, urob to, aby mohlo niečo nové prísť, pretože predovšetkým žiješ svoj život a preto ži tak, aby si naozaj mohol povedať, že žiješ SVOJ život. 

~KONIEC~

Ahojte moji milí čitatelia a sme oficiálne tu. Sme na konci knihy. Som rada, že som mohla rok písania tejto knihy prejsť celý s vami. Všetkých, ktorí tu boli so mnou už od samého začiatku si neskutočne vážim a obdivujem, že to vydržali. Ďakujem absolútne všetkým za prečítanie tejto knihy, hlasy, komentáre a či súkromné správy. Za každým ma to posunulo neskutočne moc vpred. Dúfam, že tu so mnou zostanete aj pri nejakých nových knihách a budú sa vám páčiť rovnako ako táto.

Veľmi vás všetkých ľúbim.

Vaša Aness🖤