Po troch hodinách na ľade si konečne sadám na štadióne do miestnej kaviarne. Kúpim si kávu a sledujem ako môj brat hraje hokej. Keď mi čašníčka donesie kávu nejak sa zakecáme a sadne si ku mne. Volá sa Nina a ma tak isto sedemnásť rokov ako ja. Tiež krasokorčuľuje. Dohodli sme sa ze si môžme niekedy spolu zakorčuľovať. Keď chalani škodili rozlúčili sme sa a ja som išla dole k šatni. "Diky Dalibor." Počujem svojho brata. "Nie je zač. Sme predsa tím." Počujem ďalší hlas niekoho koho nepoznám. Zrazu vyjde zo šatne Tomáš aj s nejakým chalanom. "Vidíme sa zajtra." Podajú si ruky a ten chalan odchádza. Letmo sa na mňa pozrie a usmeje. V tichosti s Tomášom odchádzame za ocom. Obom nám dá ruky okolo ramien a s úsmevom nam niečo rozpráva. Niesom si istá či ho vôbec niekto počúva. Nasadneme spolu do autá ktorým ideme domov. Doma sa osprchujem a ľahnem do postele. Cele telo ma boli myslím že budem mať pár modrín. Nechcem ďalej robiť to čo robím. Korčuľovanie ma baví. Ale nie tak ako to robím ja. Boli ma to. Mama mi nedá vydýchnuť. Ja by som radšej hrala hokej. Lenže to nebude možné. Mama zo mňa chce mať ju. Vždy som mala s ocom lepší vzťah. Cítim sa s ním proste lepšie. Nakoniec aj cez to jak nevladzem sa vyberiem do ulíc Bratislavy. Prechádzam sa a sledujem krásy tohto mesta. Nie žeby som sa tu cítila úplne najbezpečnejšie ale je tu pekne. Hádam tu už ostaneme. Nechcem sa viac sťahovať. Tu sa mi fakt páči. Zablúdim na štadión kde stretnem Ninu s ktorou strávim ďalších pár hodín. O pol deviatej sa vraciam domov kde ka nečaká nič iné ako moja skvelá posteľ. Nevedela som sa dočkať kedy si znovu ľahnem. Zajtra idem do novej školy tak to hádam nebude také hrozne. Ideme aj s bratom na nejaké gymnázium. Snáď to nebude vyzerať tak ako v Kanade. Nemala som úplne kamarátov tam.
Po mojej rannej hygiene sa oblečiem do obyčajných modrých nohavíc a na to som hodila jednu z bratovych tímových mikín. Tento krat je to z anglicka. Nemaľujem sa takže si len prečešem svoje tmavé hnedé vlasy. Potom sa idem naranajkovat a už len čakáme na oca ktorý nás hodí do školy. Idem po chodbe a hľadám svoju skrinku ktorú mám celkom blízko Tomáša. Učiteľka ktorá mi pomohla nájsť skrinku ma odprevadi do novej triedy. Celý deň sa vlečie pomaly ale nie je to tak hrozne. S nikým sa síce moc nebavim ale tak som tu prvý deň. Na obede som sedela sama až do doby kým si neprisadol Tomáš. "Chod ku ním načo si sadáš ku mne?" Zdvihneme hlavu. "Lebo chcem byt pri tebe." Chytí ma za ruku ktorú mám položenú na stole. Len na ho zdvihnem zrak a začnem jest. Postupne si k nám posadajú všetci hokejisti. Konverzacia nestojí. Ten chalan s ktorým sa včera rozprával tomas tu sedi tiež. Keď ho chvíľu sledujem pozrie sa na mňa. Hneď pohľad skloním. Keď sa najeme tak spoločne s Lukášom a Filipom ideme na hodinu. Chodia do triedy so mnou. Tomas vymyslel že ich pozve k nám že si niečo môžu ugrilovat možno niečo zahrať. Kyvol na to Lukáš, Martin, Dalibor, Juraj a Teodor.
-
Ležím vo svojej izbe a sledujem strop. "O prepáč tu nieje záchod." Zasmeje sa Dalibor keď otvorí moje dvere. "Ty si Alica že?" Opýta sa. "Áno som." Posadím sa a pozriem naňho. "Pod za nami dole. Bude sranda uvidíš." Usmeje sa. "Možno o chvíľu." Tiež sa usmejem. "Čo to mas na rukách?" Skĺzne mu pohľad na moje ruky ktoré sú od modrín zo včerajšieho tréningu. "Ale nič. Za chvíľu som dole." Rýchlo si stiahnem rukávy. On len s úsmevom odíde.
Ďalší deň. Ďalší skorý tréning. Akurát už teda odchádzam z ladu. Len tak tak stúpim na nohu ale čo už. Osprchujem sa tu a rovno odtiaľ idem do školy. Sedím pred školou a čakám na Tomáša ktorý mi donesie desiatu ktorú som si zabudla. "Na tu mas." Usmeje se na mňa keď mi podáva jedlo. Vedľa neho stoji Dalibor a Martin. "Si v pohode? Si nejaká bleda." Pyta sa ma Tomas. "Som len tie tréningi dávajú zabrať." Usmejem sa a postavím sa. Spoločne teda odídeme do školy. Ja som trochu pozadu kvôli tej nohe.
Vybieham z triedy a letím na záchod kde zo mňa vyjde celá desiata. Niekto mi zrazu chytí vlasy a jednu ruku položí na môj chrbát. "Si v poriadku?" Pyta sa Dalibor. "Hej." Zašepkám a opriem sa o stenu. "Nechceš ísť radšej domov?" Položí mi ruku na koleno. "Nemôžem." Oprem hlavu o stenu. "Mám zavolať Tomáša?" Ďalej ma hladká po kolene. "Nie to bude ešte horšie." Zakývem hlavou. "Myslel som si že máte dobrý vzťah spolu." Zamračí sa. "Nemáme. Je to ťažké Dalibor prepáč." Snažím sa nerozplakat. "Prepáč nechcel som ti ublížiť." Posadí sa oproti mne. Keď mi je lepšie odprevadi ma k triede a ide do tej svojej. Hádam nebude mať problém. Na obed nakoniec ani nejdem iba sedím na gauči ktorý máme na chodbe. Následne čakám Tomáša s ktorým idem domov. S nami ide aj Martin a Dalibor. Idú spolu hrať nejaké hry či čo. Ja mám tréning takže si doma len vezmem veci a idem preč.
