"Tak čo ako bolo v škole?" Opýta sa Dalibor keď zdvihneme hovor. "Parádne. Mali sme fantasticky obed, Samo so mnou celý deň srandoval. Doniesol mi tričko s fotkou vášho tímu z tej chaty čo sme spolu boli." Usmejem sa. "Som strašne rad že si konečne šťastná. A som rad že za mesiac budeš konečne so mnou." Usmeje sa aj on. "Ako bolo u teba? Čo tréning?" Spýtam sa ja. "Tréning parádny. Pár z nich sú Česi a slovaci s nimi som si sadol asi najviac ale všetci sú tak nejak v pohode. Dnes som stretol aj Nelu." Zamracim sa naňho. "Frajerku jedného z tímu. Je Slovenka a myslím že si sadnete." Usmeje sa na mňa. "Ty si pako Dalibor. Aký mas ešte program?" Zasmejeme sa. "No ideme do strip-klubu." Poškrabe sa na zátylku. "Tak si to uži. Možno chytíš nejakú peknú šupu do postele a konečne si zašukáš." Usmejem sa. "Ja som svoju šupu už našiel. Idem tam len kvôli tomu že ma chalani pozvali. Ja si na svoju krásnu šupu počkám ešte mesiac a potom z nej takpekne vyšukam dušu." Zasmeje sa. "Stále som ti to neodkyvala dilino takže si pekne zašukaj v bare." Pokývem hlavou. "Ja si počkám na svoju opičku." Vydýchne. Počať toho čo Dalibor vraví čo robili na tréningu som ja pridala príbeh.
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
"Vie už niekto o tom že odchadzas?" Opýta sa. "Samoči som to povedala keď si odišiel a Šimonovi o pár dni na to." Vydychnem. "Nebudú ti chybat vsetci tvoji kamaráti?" Lahne si. "Budú. Všetci mi budú strašne chýbať ale Dalibor. Niekoľko krat som opustila všetkých svojich blízkych kvôli niečomu čo som ani nechcela. Toto je moje rozhodnutie. Nemôžem celý život žiť s rodičmi. Konečne spravím rozhodnutie sama za seba. Urobím niečo čo ma robí šťastnou. Tak mi to nekaz." Tiež si ľahnem. "Ja ti to nekazim len chcem vedieť že si plne rozhodnutá so mnou odísť. Veľmi sa teším že tu budeš bývať so mnou. Len chcem na stopercentne vedieť že to je to čo chceš." Pomrví sa. "Ver mi že je to to čo naozaj chcem." Usmejem sa.
-
"Ideme sa korčuľovať." Vojde do mojej izby samo aj so Šimonom. "Môžem sa aspoň prezliecť?" Začnem sa škriabať z postele. "No ale dávaj." Obaja odídu. Rýchlo sa prezleciem a spoločne odídeme na štadión. Obetujeme si korčule a ideme na ľad. Ty dvaja robia idiotinu za idotinou. Ja síce korculujem ale opatrne. Je to už rok od zranenia ale stále sa bojím. Na ľade som za ten posledný rok bola úplne minimálne chcem to napraviť. "No pod už sa neboj. To koleno je úplne v pohode jasne?" Chytí ma za ruky Samo. "Ale ja sa bojím. Čo keď znovu rupne a ja môžem o korčuľovaní už len snívať." Zakňučim. "Nič ti v ňom nerupne môžeš spokojne ďalej korčuľovať. Povedal ti to predsa aj doktor. Tak mi už ver konečne." Usmeje sa. Zhlboka sa nadýchneme a začneme korčuľovať intenzívnejšie. Nakoniec to prežijem bez úrazu. Po hodine ma odprevádia domov a ja idem hneď do vane.
Miláčik: čo robis srdiečko? Ja: akurát som vošla do vane. Miláčik: nechceš si zavolať? Celkom sa nudim
Na to mu neodpisem ale rovno mu zavolám na FaceTime.
Dalibor: to je skoda že tam mas toľko peny, čo si dnes robil? Ja: samo so Šimonom ma vzali sa korčuľovať. Dalibor: no a ako noha? Bolo to už v pohode nie? Ja: najprv som sa bála ale áno už korculujem v poriadku Dalibor: chýbaš mi princezná Ja: hej? To je zaujímavé. Aj ty mne. Dalibor. Už len dva týždne a konečne sa uvidíme.
