"Prečo sa nesnažíš?!" Krici na mňa mama keď už asi po desiaty krat pri jednom skoku spadnem. Keď sa mám priznať je to dosť bolestivé. "Snažím ale je to ťažké." Pozriem na nu. "Končíme dnes." Zakýve hlavou a odíde. Doma padnem so slzami v očiach do postele. "Si v poriadku?" Opýta sa Dalibor ktorý pootvoril dvere. "Ehm asi." Rýchlo sa posadim a utriem si slzy. "Mne to môžeš povedať." Príde bližšie. "Ja už to nechcem robiť Dalibor. Už naozaj nie." Pozriem naňho. "Čo už nechceš robiť Ali?" Položí ruku na tu moju. "Krasokorčuľovat. Nechcem v tom viac pokračovať. Tie modriny. To mam všetky z toho." Skloním hlavu a vyhrniem si rukávy. "Bože môj Ali." Vystrašene na mňa pozrie. Cele ruky mám fialove. "Mohla by som tá objať?" Opýtam sa. "Jasne že môžeš. Ty vždy." Usmeje sa a otvorí mi náruč. Ruky mu dám okolo krku a obimem ho. "Som rada že práve ty si s Tomášom tíme." Zašepkám. "Ja som rad že ty si jeho sestra a mohol som tá spoznať. Prečo svojim rodičom nepovieš že to už nechceš robiť?" Pohladká ma po chrbte. "Pretože by mi to mama nedovolila súrne zo mňa potrebuje mať profesionálnu krasokorculiarku." Nakoniec si ľahneme vedľa seba na moji posteľ. "Nemôžeš si takto ďalej ubližovať. Mal by to vedieť aspoň tomas. Ale pamätaj ja tu budem vždy pre teba. Aj keď sa nepoznáme. Rad by som o tebe vedel viac." Pozrie na mňa. "Ďakujem Dali. Asi to poviem Tomášovi." Prikyvnem. Ešte takto pár minút lezime kým nezaspim.
Pohľad Dalibora
O alici toho veľa neviem. Len to čo mi povedala ona alebo to čo mi povedal tomas. Aj tak sa o nu bojím. Tie modriny čo ma sú strašne. Ležím vedľa nej a sledujem ako sa jej pomaly zdvíha hruď. Mne sa už pomaly tiež zatvárajú oci a aj cez to ako sa snažím zaspim. Zobudí ma až tomas ktorý príde do izby. "Čo tu robis?" Spýta sa. "Nič už idem." Vstanem. Rozlúčime sa a ja idem domov.
Pohľad Alice
Zobudila som sa v tom istom oblečení ako som aj zaspala. Rýchlo sa dám do kopy a oblečiem si nohavice a tričko s dlhým rukávom. Neranajkujem nemám na to chuť. Do školy idem sama a pešo. Pred ňou stretnem dalibora ktorý ma obime a čaká na Tomáša. Cez školu sa dohodneme že spolu pôjdeme von hneď po škole. A tak sa aj stalo. Strávili sme spolu cele poobedie. Mama sa asi bude hnevať pretože sme mali mať tréning ale ja radšej strávim poobedie s niekým ako je Dalibor. Dozvedeli sme sa o sebe veľa veci. Tak isto ma presvedčil aby som sa s ním išla zajtra korčuľovať. Doma si sadnem k učeniu. Skončím o pol siedmej kedy mi do izby príde tomas. Keď už je tu poprosím Jo aby zavrel dvere a sadol si na posteľ. Tak aj urobí. Poviem mu všetko. Keď dohovorím rozplacem sa aj keď sa snažím to udržať. "Pod ku mne." Obime ma. "Mrzí ma aký som bol. Presvedčím mamu aby tá nechala si oddýchnuť. Nebodaj aj skončiť. Nemôžeš si ďalej takto ubližovať. Dufam že je na teba Dalibor dobrý." Zasmeje sa. "Dalibor je na mňa fakt dobrý." Kývnem hlavou. "Nech sa ti neopováži ublížiť." Zamračí sa.
