Sedím u dalibora v izbe a sledujem ho ako si báli veci. Slzy mám na krajíčku pri tím ako ho sledujem. Za dva dni odchádza. "Môžem ti tu nechať tu tvoju obľúbenú mikinu. Aspoň budeš vedieť že ma mas stále pri sebe." Prejde ku mne aj s mikinou. "Nemám ich už dosť?" Opýtam sa. Mám asi štyri jeho mikiny, dvoje tepláky, jedne kraťasy a tri trička. "To je jedno. A viem že túto mikinu úplne miluješ." Posadí sa vedľa mňa. "Ďakujem." Usmejem sa a tu mikinu si vezmem. "Nebudeš plakat že nie?" Opýta sa. "Budem. Dlho. Veľmi dlho Dalibor." Zhlboka sa nadýchneme a snažím sa zahnať slzy. "Prečo musíš odísť Dalibor. Preco?" Ujde mi jedna mala slza. "Mňa to mrzí srdiecko. Naozaj ma to strašne mrzí." Obime ma. "Budeš mi strašne veľmi chýbať." Poviem. "Aj ty mne zlatíčko ale budeme si volat sľubujem áno? Budem ti písať vždy keď budem môcť jasne?" Posadí si ma na seba. "Ľúbim ťa z celého srdiečka princezná moja najkrajšia. Na zajtra som nám vybavil v škole voľno a pôjdeme spolu niekam áno? Také prekvapko mám pre teba. A tak isto by so mohla prespať u nás." Usmeje sa. "Rada ostanem." Prikyvnem. Spoločne sa navečerame a ideme si ľahnúť. Nemôžem uveriť že už za dva dni tu Dalibor nebude a ja ho budem vídať len cez kameru. Čo ja bez neho budem robiť.
-
Vstaneme okolo štvrť na desať. Vychystáme sa a ideme do kaviarne kde si kúpime obaja ľadové karamelove late. To som ho ja naučila pit. Následne ideme niekam mne neznámo kam. Zastavíme sa pred taterskym štúdiom. "Čo tu robime Dalibor?" Opýtam sa ho pred vchodom. "Nevieš čo sa robí v takom taterskom štúdiu?" Opýta sa. "No viem ale čo tu robime práve my?" Pokrutím hlavou. "Ideme si dať spoločne tetovanie. Ak s tým teda súhlasíš princezná." Usmeje sa. "To naozaj? Jasne že súhlasím." Vypisknem. "Tak poďme." Chytí ma za ruku a spoločne vojdeme.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Takto zo vyzerá. Som z toho nadšená.
-
Stojím na letisku v objatí dalibora. Plačem. Veľmi veľa plačem. "Dali budeš mi chýbať." Zasepkam. "Aj ty opička. Ozvem sa ti hneď ako to bude možné sľubujem." Pohladká ma po vlasoch. "Ja nechcem aby si vôbec odišiel. Kedy prides najbližšie?" Pozriem sa naňho. "Až na Vianoce miláčik." Pobozká ma na čelo. "Ľúbim tá." Viac ho obimem. "Aj ja teba srdiecko ale musím už ísť." Znovu ma pohladká po vlasoch. Posledný krat sa rozlúčime a už ho vidím odchádzať. Rozplacem sa ešte viac a padnem Samovi do objatia. Stojíme tu asi päť minút potom ma vezme domov. "Čo ak ho už neuvidím?" Opýtam sa. "Uvidís. Prestaň také veci hovoriť." Zamračí sa. "Prečo musel odísť. Ja ho chcem mať tu." Zakňučím. "On sa vráti a znovu budete spolu ver mi." Obime ma.
