Prebudení 6 - Dalia

1. Kapitola

„Už toho mám dosť!!"

Tieto nahlas vykríknuté slová zobudili z hlbokého spánku malého chlapca, ktorý v tej chvíli opustil zem snov a s ňou aj svojich vesmírnych kolegov a kamarátov.

Cez okná s priesvitnými závesmi prechádzala hlboká tma, len svetielko nočnej lampičky hádzalo farebné hviezdičky, a dodávali pocit bezpečia.

Chlapec nevedel, čo sa deje, prečo sa to deje a keď pozrel na hodiny v tvare vesmírnej rakety na svojom nočnom stolíku, videl na nich ako sa blíži polnoc.

Útrpne si povzdychol, ako to dokážu len dospelí.

Nezvyčajný čas na také zvyčajné hádky.

Chlapec mal osem rokov a volal sa Micki, žil v štáte Texas so svojimi staršími rodičmi, ktorých viac zaujímali spoločné hádky než ich vlastný syn.

Bývali v bungalovu so záhradkou v malom mestečku, len desať kilometrov od Dallasu.

Jeho detská izba s výhľadom do záhrady s hojdačkou, bola plná hračiek, stavebníc aj videohier, na stenách mal obrázky vesmíru z filmov a obľúbených seriálov.

Aj jeho posteľ mala obliečky zo Star Tracku, čo bol darček k posledným Vianociam.

Micki si želal byť astronautom, keď vyrastie a jeho mamička ho v tom sne podporovala, tak ako keď chcel byť paleontológom a hladať kostry dinosaurov.

Len otec nesúhlasil s touto či onou životnou dráhou, lebo mal vlastné predstavy o budúcnosti vlastného syna, hoci nad tými Micki krútil očami, ešte aj v tomto veku.

„To bola posledná kvapka!"

Bol to hlas Mickiho mami, čo ho budil a znel ešte nahnevanejšie, než keď nechcel zjesť brokolicu na obed.

Zvedavý osemročný chlapček vstal z postele a len v pyžame s hviezdičkami potichučky nakukol z dverí, aby videl do obývačky, kde sa hádka konala.

Stáli tam oproti sebe Mickiho rodičia tvárou v tvár, mračiac sa na seba, ako ich ešte nevidel. Bál sa tých hlasných hlasov, ale nedokázal sa odtiahnuť preč.

Musel vidieť, čo sa deje.

Mickiho mama Mary, bola vysoká žena s kučeravými čiernymi vlasmi, s tvárou úzkou a oválnou, s dlhšími ostrým nosom. Takto si deti predstavovali mocnú a bohatú riaditeľku s ľadovým srdcom, ale mama taká nebola.

Bola milá a starostlivá, zaujímala sa o celý svet. Len nebola šťastná vedľa Mickiho otca.

Eugene, Mickiho otec, mal prešedivené vlasy a pár vrások na tvári, nos mal ako bambuľu a pýšil sa vystúpnutou bradou.

Bol panovačný a stále sa snažil vtĺkať Mickimu do hlavy svoje názory, ktoré aj v tomto veku považoval za hlúpe.

Ale hlúpejšie bolo otcovi sa vzpierať.

„Prečo tak šalieš, Mary?! Je to úplne v poriadku."

Mama udivene a nahnevane rozhodila rukami a dupla nohou.

„V akom vesmíre?! Povedala som ti, že aférky ti nestrpím v žiadnom prípade! Rozvod! Odchádzam od teba!"

Otec neveriacky rozhodil rukami a zamračil sa na svoju ženu.

„Aká aférka? Chcem ju prijať do rodiny, ako ďalšiu ženu, naša viera to nezakazuje. Ale čo môžem očakávať od ženy o desať rokov mladšej?"

Micki pozeral ako sa mama sarkasticky zasmiala.

„Toto by ti neprepáčila ani mladšia ani staršia žena! A je to tvoja alternatívna viera! Ja som kresťanka a mnohoženstvo nie je povolené ani vierou ani zákonom."

„Kedysi to bolo inak a fungovalo to veľmi dobre. Stále existujú národy kde funguje mnohoženstvo a nepočul som sťažnosti."

Matka sa zamračila a pokrútila hlavou.

„Zase si prekrucuješ vieru tak, ako sa ti to hodí. Si nepoučiteľný. Bude rozvod!"

Tento sľub, ktorý Micki počul už aspoň päťkrát za svoj život, však nebol prijatý s pochopením.

„Hovor si čo chceš, ale s rozvodom nesúhlasím!"

Potom sa otec otočil a z kresla si zobral svoju bundu, aby sa mohol vybrať k dverám z ich domu.

„Kam si myslíš, že ideš?!" zakričala matka, až Mickimu zvonilo v ušiach.

„Do kostola! Aj dnes má farár polnočnú omšu a ja som sa rozhodol, že sa tam prejdem. Aspoň zatiaľ vychladneš."

„Figu borovú! Žiadna polnočná omša! Ideš zase za ňou! Vieš dobre, že klamstvá nestrpím!"

Mickiho otec si hlasno odfrkol a znechutene za sebou zabuchol dvere.

Matka si porazenecky povzdychla a sadla si do zeleného polstrovaného kresla, avšak nevyzerala vôbec smutne, len unavene. Už dávno ju netrápili otcove výlety, ale mala svoju dôstojnosť, ktorej sa držala a nemienila po nej šliapať.

Za to ju Micki obdivoval.

Až vtedy, keď bol otec konečne preč, Micki vyšiel z dverí svojej izby.

Vydesene zašpekal: „Mami?"

Mickiho mama prekvapene zdvihla hlavu a cez závoj čiernych vlasov pozrela na syna.

„Micki, prečo nespíš, zlatko? Stalo sa niečo?"

„Zase ste sa hádali."

„To ťa zobudilo?"

Chlapec prikývol a mama sa smutne usmiala. Roztiahla ruky a on sa k nej rozbehol, aby mohla svojho syna s láskou objať.

Pobozkala syna do vláskov, posadila si ho na kolená, aby ho pohladkala po chrbte a odsunula jeho obavy.

„Všetko bude v poriadku, zlatko. Mama s ockom mali len malé nedorozumenie. Všetko dobre dopadne."

Micki zdvihol hlavu a pozrel mame do očí.

„Sľubuješ?"

Mickiho mama prikývla a Micki zistil, že v tomto veku a v tejto chvíli nedokázal povedať, či to bude pravda aj ďalšieho rána.