Prebudení 6 - Dalia

11. Kapitola

Dalia zrazu nevedela, ako má reagovať.

Jej pán bol očividne zaskočený jej prítomnosťou a zvodným telom, na ktoré bola hrdá a hoci by sa tomu nemala čudovať, nepáčilo sa jej, ako sa k nej správa.

Dalia v podstate neznášala správanie každého muža, s ktorým mala čo dočinenia, ale pánov nezáujem ju tak trochu urazil.

Kým sa šiel porozprávať so svojou družkou, alebo ako si dnes hovorili, Dalia si na seba rýchlo navliekla svoj odev a luk si prehodila cez rameno. Puzdro so šípmi mala pripevnené k stehnu, ale viac zbraní si už nezachovala.

Zo zvedavosti nazrela spoza rohu chodby, aby zbadala tú ženu, ktorú pán preferuje a Dalia musela uznať jedno.

Bola naozaj krásna, s jemnými gestami a privilegovanou krvou, presný opak Dalie. Žena vyzerala zraniteľne a pritom z nej mala pocit, akoby sa poznali.

V jej rysoch Dalia badala známe črty, hoci jej dlhé vlasy a ofina zakrývali veľkú časť jej tváre. Keby len vedela, koho jej tá žena pripomína.

Pri pohľade na dvojicu, pocítila Dalia nevídanú žiarlivosť, ktorá nepramenila z nejakých hlbokých citov k mužovi, ale skôr z ich odlišného postavenia.

Na tom však nezáležalo.

Pán chcel odísť k sebe, do jeho príbytku spolu s Daliou, ale čo bude s Meginhardom?

Na jednej strane ho nechcela prezradiť a na druhej ho nechcela opustiť. Túto jej dilemu vyriešil pán.

Keď sa zatvorili dvere komnaty, chytil Daliu za ruku a odviedol ju domom, cez miestnosť kde sa s bratom lúčili, ale Meginhard tam už nebol.

Jeho prítomnosť naďalej zostala tajomstvom.

Znamenalo to síce o starosť menej pre Daliu, ale zase sa znepokojila, kam sa skryl. Že by sa aj on vydal hľadať svojho pána?

Pán vytiahol Daliu z domu a spoločne prešli k zvláštnemu koču bez koní.

Nevedela si predstaviť, ako sa bude tá vec hýbať po cestách, ale to bol jeho problém. Otvoril jej dvere.

„Nastúp si!"

Dalia sa usadila a pán prešiel z druhej strany, zvláštnym predmetom, čo vložil z boku kolesa, jednoducho otočil a celý koč sa roztriasol.

„Ako sa voláš?" opýtala sa, aby zahnala prekvapenie.

„Michael. Michael Trustworth."

Na to sa vozidlo dalo do pohybu a už vyrazili ulicou okolo ďalších zvláštnych domov, ktoré boli zrejme súčasťou tejto doby, do ktorej sa súrodenci dostali.

Noc ukrývala veľa tajomstiev, ale vďaka zvláštnym svetlám pri cestách mali dobrý výhľad na piesočnaté stavenisko, okolo ktorého prešli a na cestu, ktorá sa zrazu rozšírila a preplnila sa ďalšími podobnými vozidlami.

Celú cestu Dalia ani len nepozrela na svojho pána, tvár mala prilepenú na skle vozidla, aby jej neušiel ani jediný bod ich cesty, každá budova, každý stĺp a tabuľa s nápismi nemohla uniknúť jej oku.

Nechýbali dokonca ani stromy a kríky, ktoré však v tejto dobe na tejto ceste vyzerali smutne a biedne, akoby sa o ne nikto nestaral.

Dalia mala pocit, akoby kvôli pokroku utrpela príroda.

Keď prechádzali okolo mosta, Dalia sa zdesila toho monštra, ktorá predstavovala len ďalší úsek ciest, križujúc cesty pod ním.

Dokonca sa na jeden taký most dostali a Dalia nalepila nos na sklo, aby videla krajinu pod nimi, čo boli len ďalšie zelenohnedé polia obsypané čiernymi jesennými stromami a stĺpmi, ktoré niesli zvláštne povrazy ťahajúce sa do nekonečna.

Cesta trvala večne, ale nie zase toľko, ako keď museli na koňoch cestovať z mesta do mesta, aby utiekli vymáhateľom zákona.

„Tak ty si bola zločinec?"

„Áno. Dlhé roky som putovala s banditami, ako jedna z nich. Jediná žena, ale bojovníčka."

„Čo ťa k tomu viedlo?"

„Osobná voľba, ktorá by ma do mýtickej zeme Thúlé nedostala. Keď som zhodnotila svoje možnosti, vybrala som si prijať ponuku, čo mi prišla. Bolo to lepšie, ako stať sa kurtizánou."

„Kurtizána? Aha, prostitútka."

Nakoniec odbočili z tej širokej cesty do bočnej ulice, kde sa nachádzali vysoké budovy, ktoré si Dalia nikdy ani nevysnívala.

„Kde to sme?"

„U mňa doma."

„To celé je v tvojom vlastníctve?"

„Samozrejme že nie. Ja bývam iba v jednej časti tejto budovy. Volá sa to byt."

Michael zastavil vozidlo a obaja vystúpili. Dalia ho radšej nasledovala až do budovy a po schodoch, až kým neprišli tam, kde Michael sídlil.

Bolo to zvláštne, ale celú dobu sa obzeral okolo seba, akoby sa bál, že na niekoho narazia. Našťastie však nikto práve nebol hore.

Michael odomkol jedny dvere a rýchlo Daliu popostrčil dnu.

„Tak tu bývaš?"

„Áno, toto je môj byt. Ak máš hlad, tak ti pripravím niečo na jedenie a potom by sme si mali ľahnúť. Ukážem ti, kde si môžeš zložiť hlavu."

„A čo potom?"

„Dúfam, že na niečo prídem."