Prebudení 6 - Dalia

6. Kapitola

Nadišiel ten dlho očakávaný čas – piatok podvečer, na ktorý sa nemohli záchranári dočkať.

Michael tým myslel partiu, s ktorou celý tento týždeň pracoval.

Samozrejme, práca záchranára bola viaczmenná a tak sa museli striedať, aby mal každý rovnaký počet odpracovaných dní, počítajúc denné aj nočné služby.

Dokonca ani cez víkend nemali oddych.

Nehody sa totiž stávali dvadsaťštyri hodín denne a nezáležalo na tom, či je pekný voľný deň, alebo sviatok.

Teraz sa blížil koniec Novembra, čo znamenalo blížiace sa Vďakyvzdanie, a počasie sa ochladzovalo a to viedlo k ďalším rizikám.

Partia štyroch záchranárov, ktorej súčasťou bol aj Michael, práve upratovala svoje pridelené vozidlá a nástroje, ktoré denne potrebovali pri službe, aby boli vždy perfektne pripravené a aby slúžili aj ďalšej zmene.

„Konečne je to tu," povedal Abbot, nedočkavý chlap ale s veľkým citom pre zodpovednosť. Tento Afroameričan nosil holú hlavu a krátky porast fúzov, čo podľa neho sedelo k jeho oválnej tvári a širšiemu nosu, nikto sa s ním nehádal, keďže vo voľnom čase trénoval v ringu.

„Áno, konečne sme sa dočkali. Víkend." Odpovedal Meier, muž s ktorým Michael zvyčajne pracoval, hoci bol o dosť mladší. Vyzeral skôr ako niekto z hasičského kalendára, so stále upravenými svetlohnedými vlasmi a stále oholenou tvárou, ale podľa jeho slov, jeho život patril záchranke.

„Čo plánujete?" zaujímal sa Michael a poskladal nové rukavice do poličky.

„Priznajte najskôr vy a potom poviem aj ja." Zasmial sa Castelo a Meier to zobral ako výzvu.

Castelo bol posledný člen ich skupiny. Vyzeral na niekoho, kto sa prisťahoval z Mexika, ale narodil sa v Texase, dokonca v tom istom roku, čo Michael.

„No dobre, keď to už musíte vedieť, tak tento víkend dokončujem detskú izbu."

„Nemá tvoja žena termín až o dva mesiace?"

„To síce má, ale je lepšie aby bola pripravená o dva mesiace skôr. Aby poriadne zaschla farba a neboli už cítiť žiadne chemikálie. Od tej doby, čo moja drahá polovička otehotnela, má čuch ako policajný pes a náladu ako tasmánsky čert."

„Prestaň, lebo začnem žiarliť," povedal veselo Castelo.

„Čo ty?"

„Ja zase čakám na pravú príležitosť, aby som svoju priateľku požiadal o ruku."

„No, bolo na čase!" vyriekol Abbot, až ho Castelo prebodol pohľadom.

Všetci sa zasmiali a Michael nezaostal.

„To máte pekné plány. Ja strážim svoje deti," povedal Abbot a pozrel na Michaela.

„A čo ty, Trustworth?"

Michael sa usmial. Prišli chvíle, keď si otec na syna spomenul a urgoval jeho súhlas s účasťou na tej sláve na Havaji.

Vtedy si Michael uvedomil, že sa stále Sashi neopýtal, či by išla s ním.

Jasné, niekoľkokrát zdvihol telefón, ale neodvážil sa zavolať, len zbabelo čakal na sobotu.

Bude to porušenie ich dohody, že nikdy do ich vzťahu nezapoja svojich rodičov, ale toto bol prípad núdze.

„V sobotu idem na obed k Sashi."

Nastalo hrobové ticho, až sa Michael musel otočiť.

Ani jeden z nich sa neodvážil povedať čo i len slovo a zdalo sa, že aj vtáky prestali spievať.

„To myslíš vážne?"

„Samozrejme."

Každý z chlapov vedel, že Sasha je príšerná kuchárka. Nebolo to úmyselné, Sasha veľmi rada varila, ale väčšina jej diel nebola poživateľná.

Jej to chutilo, ale ostatní nad tým krútili hlavou.

Nechceli však Sashu uraziť a tak hovorili, aké je to výborné, raz sa však bohužiaľ stalo, že jej guláš poslal jedného chlapa na pohotovosť.

„V tom prípade, Trustworth," začal Castelo. „Ak sa chystáš na obed k priateľke, dám ti kontakt na chlapíka, čo bude mať v sobotu službu. Zrejme budeš potrebovať sanitku."

„Ale no tak, chlapi! Nebude to tak zlé!"

„My sa len obávame o tvoje zdravie."

„Veľmi si to vážim chlapi, ale obávate sa zbytočne," povedal Michael, ale potom sa obrátil na Castela.

„A to číslo si radšej zoberiem."