Fatass to Badass

Kapitola 7. - Zostaň

Sľúbila som romantiku, dnešnou kapitolou začína :-)

---

Už som si celkom zvykla chodiť do fitnesscentra. Ani si nevšímam, či na mňa niekto pozerá alebo nie. Za šesť týždňov si tu pripadám ako doma. Vlastne lepšie ako doma, pretože u nás je momentálne akási hustá atmosféra. Mama sa s bratom zatvára v izbe a všetci sú nejakí zachmúrení. Volala som Moniku, či nejde cvičiť, ale odmietla ma, vraj má teraz málo času. Nechápem to, pretože je u nás teraz každý deň a zdá sa mi, že nič nerobí, len pozerajú s bratom telku a rozprávajú sa s mamou.

Je polka marca, zajtra ma čakajú písomné maturity. Napriek tomu, že by som mala sedieť doma a šprtať, vezmem si tašku a bežím do fitka. Naschvál si to vždy načasujem tak, aby som tam prišla vtedy, keď má Erik zmenu.

„Ahoj," kričím veselo od dverí.

Je úžasné pozorovať, ako sa mu celá tvár zmení, keď sa usmeje. Najprv nadvihne kútiky úst, potom sa mu nazberajú mimické vrásky okolo pier, prižmúri oči a pokrčí nos. Dokázala by som sa na neho pozerať celý deň.

„Ahoj," natiahne ruku. „Čo si mi nachystala dnes?"

V poslednom čase hráme hru. Vždy mu odovzdám mobil, na ktorý som si deň predtým nachystala najbláznivejšiu kompiláciu piesní, akú som len dokázala vymyslieť.

„Dnes nič," krútim hlavou a z tašky vytiahnem knihu a zošit. „Idem len na bicykel a musím si ešte opakovať, potrebujem sa sústrediť."

Bez toho, aby som ho požiadala, stíši hlasitosť na reproduktoroch. Je celkom iný, ako chalani od nás zo školy. Dospelejší, galantnejší, pozornejší.

Vysadnem na rotoped a otvorím zošit na medzivojnovej literatúre. Snažím sa natlačiť do hlavy mená, diela a dátumy. Nedokážem sa však celkom dobre sústrediť, cítim na chrbte niečí pohľad. Žeby zase Lenka alebo ten chalan, ktorý komentoval pupák hodný Guinessovej knihy rekordov?

Obzerám sa, ale nikto na mňa nezíza. Pohľad mi padne na Erika. Vymieňa náramky na magnetických kľúčoch a pozerá mojím smerom. Začína mi byť akosi teplo a nie je to tým, že udržiavam tepovú frekvenciu nad stodvadsať úderov. Srdiečko na monitore rotopedu sa začne trepotať. Stotridsať, štyridsať, päťdesiat. Musím spomaliť, hoci je mi jasné, že to nemá nič spoločné so športom. Erikove oči sa do mňa zavŕtavajú ako lasery. V poslednom čase sa mi o ňom dosť sníva. Sny sú živé, plné farieb, zvukov a vôní. Väčšinou sa mi sníva, že ma chytí rukou okolo pása a pritiahne k sebe, aby ma pobozkal, na líci cítim jeho popoludňajšie strnisko. Ráno sa snažím neotvárať viečka a privolať sny naspäť, ale nefunguje to. Potom v posilňovni niekedy premýšľam, čo z toho je sen a čo je skutočné, prelína sa mi to, pretože všetky predstavy o Erikovi sú príliš reálne.

Dobicyklujem a podídem k pultu. Erik mi podá fľašu s vodou.

„Ešte nikdy som nikoho nevidel, že by si do fitka priniesol knihu," hovorí vážne.

„Čo na to povedať, som trafená."

„Ale tak príjemne trafená." Palcom sa škriabe na brade. „Počuj, Nina, myslím, že je čas."

„Čas na čo?"

„Poď za mnou."

Srdce sa mi trepoce ako tá malá ikonka na displeji rotopedu. Kiež by ma zaviedol do zadnej telocvične, hodil na žinenku a vybozkával by zo mňa dušu, pomyslím si, hoci viem, že to je jedna zo šialených predstáv, ktoré sa nikdy neuskutočnia. Namiesto toho ma vedie k váhe.

„Odmietam sa vážiť," bránim sa. „Mám dosť starostí aj bez toho, nepotrebujem ešte aj depresiu."

„Nevšimla si si, že by na tebe trochu viseli rifle?"

„Nie. Odkedy mi odletel gombík, nosím len elastické legíny."

„Vylez na váhu."

„Nie." Som nervóznejšia z toho, že by som zase pribrala. „Nechcem to vedieť. Teším sa, že môžem chodiť cvičiť, už na telesnej nefučím ako parný valec, kašlem na čísla."

„Ver mi," podáva mi ruku. Má dlhé štíhle prsty. Ako by som mohla odolať? Zatvorím oči.

„Čo na to hovoríš?" v hlase mu počuť radosť. Odvážim sa zaškúliť na displej. Schudla som! Ide to dolu! Pomaly ale iste!

Zvýsknem od radosti a roztancujem sa. Nie len tak hocijako, ale tanec radosti. Vymysleli sme ho, keď sme s Lindou chodili na základnú školu. Trepem lakťami ako kura, vyhadzujem nohy do vzduchu, tlieskam si po kolenách. Potom sa bez premýšľania hodím Erikovi okolo krku. Som neuveriteľne šťastná, takže mi vôbec nenapadlo, že by som mu mohla svojou váhou zlomiť chrbticu. Ku cti mu slúži, že to ustál. Dokonca ma objíma okolo pása, trošku nadvihne a zatočí sa so mnou. Keď ma postaví, prebehnem víťazné kolo okolo fitka s rukami nad hlavou ako Rocky.

„Prepáč, musela som," smejem sa zadychčane, keď sa k nemu vrátim. Opiera sa lakťom o pult a spokojne sa usmieva.

„Keď si musela, tak musela."

Osprchujem sa a idem sa s ním rozlúčiť.

„Kam sa podela tvoja dobrá nálada?" pýta sa.

„Nechce sa mi domov. Akurát budem premýšľať nad skúškami a naši budú chodiť okolo ako duchovia, v poslednom čase sú čudní."

„Môžeš sa učiť tu."

„Nechcem ťa otravovať."

„Neboj, neotravuješ. Som rád, že si tu, aj ja vždy prídem na iné myšlienky. Zostaň."

To jedno jediné slovo ma dostane. Zostaň. Dokázala by som ho z jeho úst počúvať celý deň. Viem, že je len slušne vychovaný a snaží sa mi pomôcť, ale pre mňa to nie je len obyčajný akt láskavosti. Pre mňa je to znak, že svet nie je až také hrozné miesto, akým bol pred mesiacom.

Zložím sa vedľa neho. Keď nemá zákazníkov, vezme si knihu a dáva mi otázky, skúša sa. Pomáham mu roznášať toaletné papiere, dopĺňať mydlo, čistiť rúčky strojov dezinfekciou a on mi vysvetľuje rozdiel medzi časmi v angličtine, ktoré sa mi stále mýlia.

„Čo vlastne študuješ?" opýtam sa ho.

„Fyzioterapiu, som v treťom ročníku."

Je nádherný. Vonku zapadá slnko, preniká dnu cez okná a farbí mu zlatú hrivu na oranžovo, vlasy mu horia ako fakľa. Musím zaťať päste, aby som sa ho nedotkla. Večer zamkne hlavný vchod a odprevadí ma domov. Len tak, automaticky, lebo je milý a slušne vychovaný. Cestou sa zastavíme pri rieke, chvíľu len tak pozeráme, ako tečie.

„Želám ti veľa šťastia na zajtra," povie. Neznie to obyčajne, ako si zvyčajne ľudia želajú, aby reč nestála. Zdá sa, že to myslí úprimne. „Budem na teba myslieť." 

Želám si, aby to povedal ešte raz. A potom zase aspoň stokrát. A zároveň si želám, aby to nikdy nepovedal, pretože sa zajtra nebudem vedieť sústrediť na test, lebo si budem predstavovať, že na mňa naozaj myslí.

„Vďaka."

 „Zajtra asi neprídeš cvičiť, však?" 

 „Prečo by som neprišla?"

„Myslel som, že pôjdeš oslavovať alebo tak niečo."

„Ak bude čo oslavovať," zasmejem sa nervózne.

„Bude, ty totiž dokážeš všetko, čo si zaumieniš."        

Mohla by som si namýšľať, že v jeho slovách je viac, než v nich skutočne je, ale nemá to zmysel. Až keď v noci ľahnem do postele, popustím uzdu fantázii a snívam o tom, ako ma pobozká pred dverami na dobrú noc. Čo totálne neurobil. Ale snívať môžem, nie?