Fatass to Badass

Kapitola 22. - Na jednej vlne

Naberiem odvahu a spýtam sa ho to opäť.

„Erik, prečo to robíš?"

„Prečo robím čo?"

„No...toto. Berieš ma von, pomáhaš mi, snažíš sa, aby moje sebavedomie nekleslo až kamsi do Mariánskej priekopy."

Zvraští čelo.

„Už som ti to predsa hovoril, nepamätáš? Že si vtipná, rád s tebou trávim čas..."

„Pamätám, nie som senilná," preruším ho príkrejšie, než by som si želala. V duchu sa kopem do zadku a kážem svojim veľkým ústam, aby už, pre kristove rany, konečne sklapli, ale melú ďalej. Môžem sa na to len pozerať a nedokážem zasiahnuť, vyzerá to, ako keď vidíte, že sa stane autonehoda, ale nedokážete zasiahnuť. A následky budú rovnaké. Niekto sa zraní. Pravdepodobne obaja.

Odvážim sa pozrieť na neho. Iba raz som ho videla nahnevaného, kvôli Max-muscle, ale to už bolo dávno. A ten nahnevaný Erik je teraz späť.

„Pamätám si presne, čo si mi hovoril, každý jeden dôvod. Ale neuraz sa, všetky sa mi zdajú slabé. Máš určite veľa kamarátov, dokonca aj kamarátok, ktorí sú vtipní, zábavní, pre každú srandu a dá sa s nimi o všetkom porozprávať. Preto nechápem, čo máš z toho, že mi robíš pestúnku. Necháp to zle, teší ma to, len mi nejde do hlavy tvoja motivácia. Nevylezie z teba, že robíš ako diplomovú prácu nejaký pokus na tučných dievčatách, alebo že to je nejaká hlúpa stávka, však nie?"

Snažím sa to obrátiť na žart, ale zniem tak priškrtene, že to vyznie veľmi zúfalo.

„Máš zo mňa pocit, že som si z teba niekedy robil srandu?" opýta sa vážne. „Alebo že som ťa niekedy úmyselne zosmiešnil alebo urazil pred ľuďmi?"

„Nie, ale..."

„Tak prečo neustále spochybňuješ moje motívy? Prečo to nenecháš plávať a neužiješ si deň?"

„Pretože na to nie som zvyknutá. Neustále mám v hlave všetky tie myšlienky a pocity a..."

„Vidíš, Nina, práve preto. Práve kvôli tým pocitom a myšlienkam ti nedokážem vysvetliť, prečo s tebou rád trávim čas. Nech poviem čokoľvek, ty si to prekrútiš podľa svojej bláznivej logiky. Neveríš mi, pretože neveríš ani sama sebe."

Nahnevane udrie dlaňami po hladine a voda vyprskne do vzduchu. Obráti sa na brucho, odrazí sa nohami a pláva odo mňa preč.

Urobím zopár temp, ale je príliš ďaleko, neodvážim sa ísť sama do takej hlbokej vody. Obrátim sa naspäť, vyšúcham sa uterákom a natiahnem si na seba tričko. Načo som sem vôbec chodila? Mala som vedieť, že na kúpalisku sa budem cítiť ešte horšie. Vystavená všetkým na posmech. Všetky moje nedostatky ako vo výkladnej skrini. Najprv cítim iba pálenie v očiach. Ohromné, teraz sa tu ešte ku všetkému aj rozrevem, presne to som potrebovala. Potiahnem nosom. Pálenie trochu prejde. Už ma nebaví za všetko plakať. Nechcem byť klasické klišé, príklad, že rozplakať tučné dievčatá je veľmi ľahké. A pravdou je, že aj ja začínam byť nahnevaná. Prečo, došľaka, je také ťažké povedať mi pravdu? Veď ja by som ho mala rada aj tak. V mnohom mi pomohol, nerobím si o ničom ilúzie, pochopila by som akékoľvek bláznivé vysvetlenie. Čokoľvek je lepšie, ako toto očakávanie najhoršieho.

Vychádza z vody. Slnko sa odráža od kvapiek a od jeho opálenej pokožky, plavky sa mu lepia na telo. Vytriasa si vody z vlasov a uší ako pes. Robí to agresívnejšie, než je treba.

„Robíš to naschvál, aby si ma zamokril?" pýtam sa ho. Trochu sa uškrnie, napätie máličko povolí. Ventil v mojej hlave, ktorý hrozil, že vystrelí až do vesmíru, sa trochu upokojí.

„Prepáč, že som ťa tam tak nechal, ale potreboval som sa schladiť," zaťuká si na hlavu. „Nechcel som ťa uraziť, ani nič podobné. Len nedokážem pochopiť, prečo sa neustále zhadzuješ. Najmä keď nemáš dôvod."

„Mňa zas mrzí, že som do teba toľko rýpala. Teším sa, že so mnou tráviš čas, nech už máš akékoľvek dôvody."

Posadí sa ku mne na deku, dlhé nohy vystrie pred seba. Palcami na nohách premŕva drobné kamienky.

„Teraz je rad na mne, aby som sa pýtal. Prečo ty chceš tráviť čas so mnou?" Nepozerá pri tom na mňa. Dokonca to povie tak potichu, že ho sotva počujem. Musím sa k nemu nakloniť. Jeho pokožka vonia ako slnko a leto.

„Nechápem."

„Myslím to vážne. V kuse sa vyzvedáš, aké sú moje motívy. Teraz chcem ja vedieť, aké sú tvoje. Aj ty máš kamarátky, môžeš ísť nakupovať s nimi, môžeš chodiť plávať s nimi, alebo si opekať na chate, ísť na diskotéku. Prečo dávaš prednosť mne?"

Zastihne ma nepripravenú. V prvom momente mi napadne, že je jasné, že s ním chcem tráviť čas, lebo je príťažlivý a rada sa na neho pozerám a počúvam jeho hlas a...a... No a potom si uvedomím, že to nie je všetko. Ak by mi stačil akýkoľvek dobre vyzerajúci chalan, rovno som si mohla začať s Milošom. Ale nebolo to ono. Bol milý, pozorný, dokonca sa s ním dalo rozprávať, ale netešila som sa, že ho zase uvidím. Nechcela som počuť jeho názor na najnovší film alebo knihu.

„Možno už začínam chápať, kam tým mieriš," priznám sa opatrne Erikovi. „Niektorí ľudia nám jednoducho vo všetkých smeroch vyhovujú bez toho, aby sme za tým hľadali postranné motívy."

Konečne na mňa pozrie a prikývne. Bez toho, aby sme čokoľvek ďalšie povedali, prebleskne medzi nami akési porozumenie. Chápeme sa. Vyhovujeme si, nezáleží na motívoch. Môžeme byť radi, že sme sa našli, to je momentálne všetko, na čom záleží. Na sekundu sa vidím jeho očami. Nie ako tučné dievča, ale ako niekto, kto má rovnaký názor na to, že pistáciouvú zmrzlinu by mali zakázať, lebo je nechutná na pohľad aj na chuť, ako niekto, kto má tiež tajne rád Karla Kryla, ale nechce sa s tým nikomu priznať, ako niekto, komu sa síce páči myšlienka tetovania, ale nikdy by si ho nedal urobiť, lebo je to definitívne a my dvaja nemáme radi nemenné veci. Spája nás milión drobností, ktoré samostatne nič neznamenajú, ale dohromady tvoria priateľstvo. Obzriem sa okolo seba. Asi prvý raz v živote to urobím dôkladne. Vidím mnoho ľudí, každý je iný. Nesústreďujem sa na krásne a štíhle dievčatá, ale na tie ostatné, ktoré sú ako ja. Majú väčšie prsia, aj zadky. Trochu celulitídy a strie. Vlasy skučeravené od vody. Spálené a šúpajúce sa nosy a smiešne klobúky a okuliare. Smejú sa. Hrajú volejbal a bozkávajú sa s frajermi. Nemyslím si o nich, že sú tučné alebo škaredé. Sú úplne normálne. Svojím spôsobom sú rovnako pekné, ako tie chudé modelky. Najmä preto, lebo sa cítia dobre vo svojej koži, sú prirodzené. Možno takto ostatní vidia mňa. Nie hrocha, ale dievča s niekoľkými kozmetickými vadami, z ktorých najväčšia je, že nemá rado samo seba. Je to, ako keby sa obloha vyjasňovala po zatmení slnka. Veľa vecí vidím odrazu zreteľnejšie.

Prevlečiem si tričko cez hlavu a hodím ho vedľa na kamienky. Nehanbím sa. Nie som ani lepšia, ani horšia, ako ostatné. Som to proste ja taká, aká som, a hotovo. Zvalím sa na deku, prižmúrim oči pred slnkom a usmejem sa. Len na chvíľočku, sama pre seba, ale Erik to zachytí. V tomto momente viem, že sme na jednej vlne. Že hoci som nič nepovedala, presne vie, čo mi bežalo v hlave. Opätuje mi úsmev, ľahne si ku mne a položí jednu ruku za hlavu. Druhou, vystretou popri tele, sa dotýkame. Cítim na ramene jeho horúcu pokožku vyhriatu od slnka, počujem výskanie detí a špliechanie vody. Z nejakého dôvodu mám pocit, ako keby som práve zmaturovala.

---

Asi to nie je presne to, čo ste čakali, v tom prípade sa ospravedlňujem :-) Ale akosi mi to zapadlo do príbehu, patrí to k Nine a je to dôležité pre udalosti, ktoré prídu. A tie sa vám určite budú páčiť :-)