Fatass to Badass

Kapitola 32. - Ďaleko od všetkých

„Mami, veď mám takmer devätnásť, nezdá sa ti, že som už dosť stará na to, aby som mohla ísť na víkend s Erikom?"

Mama si vzdychne a posunie si okuliare na vrch hlavy. Práve štrikuje výbavičku pre bábätko.

„Ninuška, necháp ma zle, nehovorím, že by si nemala s nikým chodiť, ale naozaj musíte ísť na víkend? Prespať tam? Nestačí vám ísť do kina?"

Znechutene sa zvalím hore znakom na gauč. Mama nikdy nepochopí, aké to je, keď sa nám do toho vždy niečo pripletie. Erik musí strážiť Mišku, jeho mama mu každú chvíľu volá, že niečo potrebuje, lebo otec zostal dlhšie v práci, alebo do toho niečo príde mne.

„Mamuška, čo ti na Erikovi tak vadí?"

„Vôbec nič, je to veľmi milý a slušný chlapec. Len..." potrasie ihlicami v rukách. „Neviem, či by sme zvládli ustrážiť dve." Má to byť náznak žartu, ale pohľad v jej očiach je príliš vážny.

„Len toto ťa trápi? Bojíš sa, aby som neotehotnela?"

Pred mamou sa nemusím na nič hrať. Strašne si vážim, že sa s ňou dá hovoriť úplne o všetkom.

„Pozri na Moniku. Musela nechať školu, pochybujem, že sa ešte vráti k štúdiu. Nehovorím, že dieťa jej zničí život, ale už nebude mať také možnosti, ako keby ho mala až po škole."

Vyskočím z gauča a zložím sa mame k nohám. Nosom jej štuchám do kolena, až kým neodloží ihlice.

„Mami, medzi mnou a Erikom je to vážne iné. Ak by som ti sľúbila, že sa ma ani nedotkne takým spôsobom, ktorého sa obávaš, mohla by som ísť?"

Pochybovačne na mňa pozrie. Aj ona bola mladá, asi vie, čo mi chodí po rozume. Na druhej strane vie, že dokážem dodržať sľub. Ak raz dám slovo, môže sa na mňa spoľahnúť.

„Ninka, verím ti. Si rozumné dievča a chcem veriť tomu, že ma nesklameš."

Nič na svete mi nemôže pokaziť radosť. Trmácame sa rozpáleným autobusom kamsi do kopcov, kde majú Erikovi rodičia malú chatku so záhradkou.

„Nečakaj nič nóbl, sú to len dve izby, ale aspoň je tam pokoj. Nie je tam ani mobilný signál, nikto nás nebude otravovať."

„Čiže budeš mať dosť súkromia, keď budeš moju mŕtvolu zakopávať na záhradke k ostatným?" žartujem.

Už sa ani neobťažuje s odpoveďou, len prevráti očami, prisunie sa na sedadle bližšie ku mne, aby ma mohol objať okolo pliec. Položím si hlavu na jeho rameno a privriem oči. Prebudím sa, až keď mi hovorí, že treba vystupovať.

Chatka je malá, skromne zariadená, ale vôbec to nevadí. Konzervy odložíme v kuchynke, Erik v druhej izbičke pootvára okná, aby sa vyvetralo. Asi ani neviem, čo som čakala, alebo čo čakala mama, že sa na mňa vrhne hneď vo dverách, ale zatiaľ to tak nevyzerá.

„Mrzí ma to, nie je to bohviečo," ukazuje mi vécko za domom a sprchu vonku. Našťastie je teplo, neprekáža mi ani jedno z toho. V kuchynke zapne do elektriky varič, vytiahne hrnček a pustí sa do zohrievania párkov. Asi chápem, čo chcel povedať tým, že budeme mať pokoj. Nikomu z nás nezvoní telefón, nepípajú smsky, nestretávame iných ľudí, na okolí nie sú susedia, zo záhrady sa ozývajú len vtáky. Nie je tu telka, ani rádio. Inokedy by ma desilo, že budem odstrihnutá od techniky, aj keď len na dva dni, ale s Erikom ma to upokojuje.

Vedela by som si predstaviť aj viac času takto. Naobedujeme sa pri starom drevenom stole na terase, Erik vytiahne pásikavý kus látky, rozmotá ho a natiahne medzi dva stromy.

„Madam, záhradná hojdačka iba pre vás," ponúkne ma.

„Si si istý, že ma to udrží?" pochybovačne pozerám na vyšúchanú textíliu.

„Nemaj strach, udrží nás to obidvoch," zvalí sa do hojdačky a stiahne ma na seba. Látka zapraská, ale vydrží. Túli ma k sebe, hladí ma po vlasoch, hojdáme sa v tieni vysokých čerešní. Rukou mi prechádza po chrbte, kúsok mi nadvihne lem trička a položí mi dlaň na nahú pokožku. Je to príjemné. Cítim sa trochu rozpoltená. Na jednej strane dúfam, že sa o niečo pokúsi, na druhej strane dúfam, že nie, lebo by bolo strašne ťažké dodržať sľub mame.

„Nina, je ti to nepríjemné?" pýta sa zmätene, keď sa nespokojne mrvím.

„Vôbec nie, len..." Vzdychnem si. Asi bude lepšie, ak mu to rovno poviem, nech máme jasno. Erik pozorne počúva, prstami ma zamyslene hladí po chrbtici.

„Ty si myslíš, že som ťa sem zobral na to?" nadvihne obočie.

„Nie, nemyslím. Je to tu skvelé, obaja sme potrebovali takýto pokoj. Ale je jasné, že ani jeden z nás nie je z ľadu, takže chápem aj mamu, že jej to automaticky napadlo."

Erik sa snaží posadiť, ale v tejto improvizovanej závesnej hojdačke sa to nedá, tak sa znovu uvelebí vedľa mňa a uspokojí sa s tým, že mi aspoň pozrie do očí.

„Nina, určite sa nemusíš trápiť. Nie som z tých, ktorí by bez rozmyslu išli do takýchto vecí. Nikdy som to nikomu nepovedal, ale keďže sme sa hneď zo začiatku pustili do takejto témy, asi bude dobré, ak si medzi sebou urobíme jasno."

Rozpráva pomaly, ako keby musel voliť správne slová.

„Videla si Mišku, Downov syndróm je genetická porucha. Netuším, prečo si v lotérii práve ona vytiahla túto nešťastnú diagnózu, pokojne som to mohol byť ja, máme rovnakých rodičov. V praxi to znamená, že aj ja v sebe nosím určitú predispozíciu. Myslíš, že ma niekedy v noci nestraší, že by sa to mohlo stať mojim deťom?"

Hovorí vážne, v tých modrých očiach vidím, že ho to naozaj trápi.

„Kamoši v mojom veku nemusia riešiť takéto problémy, nemusia sa obávať, čo ak...Lenže u mňa je to všetko iné. Miška je úžasná, ale je to občas strašne ťažké. Nech robím čokoľvek na svete, vždy musím myslieť na ňu. Nina, so mnou sa nemusíš obávať, že by som sa s tebou len tak bez rozmyslu vyspal, pretože to tak robia všetci. Ja nie som všetci. Mám ťa rád, páčiš sa mi, je jasné, že na to myslím, ale ak sa to stane, určite nie len tak, lebo mi práve hormóny pobláznili hlavu, chápeš?"

Zase mi dovolil nazrieť kúsok hlbšie do seba. Erik je ako labyrint. Človek si myslí, že má pred sebou rovnú cestu, všetko je jasne vyznačené, ale stačí nakuknúť do postrannej chodbičky, urobiť do nej krok a stratíte sa v nekonečnej spleti rôznych chodníčkov. Nie je to jednoduché, ale ja nie som dievča, ktoré by si vyberalo jednoduché riešenia. Nikdy neviem, čo u neho nájdem za ďalšou zákrutou. Jediné, čím som si istá, je, že určite chcem kráčať ďalej a preskúmať všetky zákutia, do ktorých ma pustí.

Hojdáme sa, Erik mi palcom krúži po nahej pokožke pod lemom trička. V tomto momente sa k nemu cítim bližšie, ako kedykoľvek predtým. Naše telá delia len dve vrstvy oblečenia a sľub, ktorý som dala mame. Zato mám pocit, že naše duše už nedelí vôbec nič.

---

Tak zase kapitola, ktorá mala byť sladká, ale vypálila trochu filozoficky. Občas si neviem pomôcť, tí dvaja si žijú vlastný život a kašlú na to, kam ich ako autorka chcem doviesť :-) Zajtra sa posnažím, aby to bolo trochu viac...také, aké ste asi dnes čakali :-D