Fatass to Badass

Kapitola 27. - Druhé rande a králik Eugen

„Nina, tie prsty budem ešte potrebovať," kývne bradou smerom k ruke, ktorú mu práve mrzačím svojím nervóznym stiskom. Stojíme pred ich domom. Je to malý bungalov v staršej radovej zástavbe. Som vďačná, že nebývajú v niečom luxusnom, inak by som sa asi zvrtla na päte a utiekla.

„Čo ak si o mne pomyslí, že som nejaká vtierka, keď sa k vám trepem hneď na druhom rande?" vypustím z úst otázku, ktorá ma trápila celou cestou. „Čo ak sa jej nebudem páčiť? Možno si povie, že nie som pre teba dosť dobrá."

Erik sa vykašle na to, že možno už nikdy nebude môcť použiť pravú ruku, a pritiahne ma bližšie k sebe.

„Nina, nesmieš toľko stresovať, inak sa nedožiješ dvadsiatky a odvezú ťa s infarktom. Pozri, mama nie je kráľovná Alžbeta, ja nie som korunný princ, takže si myslím, že nemá dôvod myslieť si, že nie si dosť dobrá. Väčšinou o ľuďoch rozpráva pekne, takže nepredpokladám, že by si sa jej práve ty nemala páčiť. A čo bolo to tretie? Aha. No, druhé rande síce asi nie je bohviečo na predstavenie frajerky mame, pokiaľ nie je tehotná, ale na druhej strane máš bonus – nie si tehotná."

„Ako vieš? Brucho by som na to možno aj mala," zase schovávam nervozitu za žart.

Štuchne mi prstom do pupku.

„Toto nie je tehotné brucho. Jedine, že by si sa chystala vrhnúť mačiatko. Také nejaké miniatúrne."

Faktom je, že oproti tomu balónu, na ktorý som sa v zime podobala, je toto naozaj nič.

„Popravde, mám tak trochu pocit, že vrhnem mača. Ale asi opačným koncom," naznačím dva prsty do krku. Vždy, keď som nervózna, je mi na vracanie.

Odomkne a vojdeme do malej chodby.

„Erik?" mama vybehne z kuchyne s utierkou v ruke. „Chvalabohu, nechcem, aby sa mi to pokazilo, pečiem korpus na tortu pre Mišku."

Miška je mladšia sestra.

Schovávam sa za Erika, hoci pri mojich bokoch je to úplne márne. Aj tak vyzerám ako slon za stĺpom, z oboch strán určite prečnievam.

Erik vezme zo skrinky v chodbe akési kliešte, vybehne von a o chvíľu naskočia svetlá, rozreve sa rádio a z kuchyne začujem hučanie rúry. Tých pár minút, kým tu nie je, je totálna agónia. Neviem, čo s rukami. Neviem, kam s očami. Celkovo neviem, čo so sebou.

„Ty si Nina, však?" začne Erikova mama. „Konečne dievča, ktoré nevyzerá ako obeť hladovky a netvári sa, ako keby tu smrdeli mačacie hovienka."

Som trochu v šoku, čakala som všeličo, ale mačacie výkaly hneď v úvode by mi ani na um nezišli. Rozosmeje ma, pretože asi tou kyslou tvárou myslela Stanu. Celkom sa to k nej hodí. Fakt vyzerala, ako keby jej niečo permanentne smrdelo pod nosom.

„Dobrý deň," podám jej ruku. Natiahne sa ku mne, ale potom si uvedomí, že ju má špinavú, tak ju stiahne, aby si ju utrela do zástery. Spustím ruku aj ja, ale už si ju utrela a podáva mi ju zase. Bože, toto je fakt nepodarené predstavenie.

Pozve ma do kuchyne.

„Prosíš si džús? Alebo minerálku."

„Nie, vďaka, nerobte si starosti."

Po celom tele mi od stresu tečie pot. Keby som vypila ešte deci tekutiny, začali by sa mi potiť aj očné buľvy. Kde je Erik tak dlho? Začínam mať pocit, že som sa ocitla v Nekonečnom príbehu.

„Miška bola v tábore, dnes sa vracia. V piatok mala narodeniny, tak som sa rozhodla, že ich oslávime dodatočne dnes."

Ježiškove husličky, jeho mladšia sestra má narodeniny? A ja nemám pre ňu darček? Toto bude trápnejšie, ako som čakala. Nenápadne sa obzerám. Sme na prízemí. V najhoršom prípade vyskočím von oknom, zmiznem do Argentíny, dám sa preoperovať na chlapa a už nikdy nevyjdem z jaskyne. Ak sú teda v Argentíne nejaké jaskyne.