Fatass to Badass

Kapitola 31. - Prijímačky

Linda: Držím palce na testoch!

Erik: Mám ťa rád! Hlavne príliš nestresuj, vieš všetko odpredu aj odzadu. Určite to dobre dopadne. Chýbaš mi a teším sa na teba!

Monika: Nič nemôže byť horšie, ako presedieť celé doobedie s hlavou v záchode kvôli tehotenskej nevoľnosti :-) Ani prijímačky. Drž sa :-)

Čítam si smsky, aby som sa aspoň trochu upokojila, ale nič nepomáha. Linda už má prijímačky za sebou, dokonca už dostala aj vyrozumenie o tom, že ju prijali. Pre Moniku je všetko lepšie, než tráviť čas vracaním a čítaním si na internete o tom, čo všetko jej počas tehotenstva opuchne a čo všetko ďalších pár mesiacov nebude môcť robiť. Správy od Erika ma držia nad vodou. Nech už to dnes dopadne akokoľvek, budeme mať viac času pre seba. Tejto myšlienky sa držím zubami – nechtami, keď otec už piaty raz stláča klaksón na aute a bezvýsledne sa snaží obehnúť dodávku pred nami. Na križovatke sa stala nehoda, trčíme v zápche, dobrú polhodinu sme sa nepohli dopredu ani dozadu.

Zúfalo pozerám na hodinky. Nezáleží na tom, že som vstávala o štvrtej, aj tak prídem neskoro.

„Oci, asi musím ísť pešo, inak sa tam nedostanem."

„Mrzí ma to, Ninka." Otec nervózne klopká prstami po volante a márne tlačí na klaksón. Obráti sa ku mne. „Viem, aké je to pre teba dôležité. Dúfam, že to dobre dopadne, hoci ak nie, nebude to koniec sveta, jasné? Veľmi ťa ľúbime, príde ešte veľa ďalších šancí."

„Ale nie takéto." Rýchlo ho pobozkám na líce a vyskočím z auta. Rozbehnem sa najkratšou cestou k univerzite, kašlem na chodníky a beriem to krížom cez trávu. Utekať v podpätkoch cez trávnik nie je bohviečo ani v suchom počasí, nieto ešte keď v noci popršalo. Nečakala som, že hneď ráno budem musieť absolvovať cezpoľný beh. Chcela som vyzerať reprezentatívne, nuž som si obula vysoké topánky. Chyba číslo jedna. Otec sa ponúkol, že ma odvezie, hoci v pondelok ráno býva mesto upchaté. Namiesto toho, aby som to v pohode prešla pešo, súhlasila som. Chyba číslo dva. Dobieham do budovy univerzity, kde sa premieľa snáď tisíc deciek. Nevyznám sa tu, o minútu mi začínajú testy. Prečo som si nepozrela doma plánik alebo rovno sa sem nikdy neprišla pozrieť, aby som sa tu vyznala? Chyba číslo tri.

Zablatené podrážky sa mi šmýkajú na dlaždiciach, keď sa ponáhľam na vrátnicu, aby som sa spýtala na správnu miestnosť. Druhé poschodie. Výťah je permanentne obsadený. Nezostáva mi nič iné, len schody. Rozbehnem sa k veľkej miestnosti na konci chodby. Tesne pred dverami počujem nepekný zvuk a cítim, že jednu nohu mám kratšiu. Zlomil sa mi opätok. V duchu použijem všetky neslušné slová, ktoré som kedy počula, skopnem topánky z nôh a stlačím kľučku. V silonkách, so spotenými mapami pod pazuchami a topánkami v ruke sa nenápadne snažím nájsť voľné miesto. Ako inak, som posledná a nič také, ako nenápadné prešmyknutie v plnej sále, kde je ticho ako v hrobe, neexistuje. Stovky párov oči sa upierajú na mňa, keď sa s ospravedlneniami snažím pretlačiť na posledné voľné miesto presne v strede sály.

Dopadnem na stoličku, spotenú tvár si utriem do rukáva a z kabelky vyhrabem pero. Vydýchnem si a dúfam, že už nič horšie sa mi nestane.

„Slečna," kričí ktosi. Nereagujem. Nestáva sa mi, že by na mňa niekto kričal slečna.

„Slečna!"

„Myslím, že to patrí tebe," drgne do mňa chalan na vedľajšom sedadle. Zdvihnem hlavu. Ktosi – zrejme nejaký asistent – na mňa kýva.

„Slečna, potrebujem váš občiansky preukaz, zabudli ste sa zaregistrovať."

Oficiálne mi je do plaču, keď si predstavím, že by som sa mala pretláčať cez celú sálu ešte raz.