Fatass to Badass

Kapitola 36. - Pofŕkané smútkom

„Nina, pôjdem s tebou," ponúka sa Erik pred nemocnicou.

„Ďakujem, ale radšej nie. Ani neviem, či ma k nemu pustia, ako dlho budeme čakať, ako je mame."

Inokedy by som naťahovala čas, vymýšľala hlúpe témy, len aby som s ním mohla stráviť o pár sekúnd dlhšie, ale teraz sa neviem dočkať, kedy už budem pri otcovi. Ťaží ma pocit viny, že som tu nebola, keď sa to stalo. Možno som práve spokojne prežúvala guláš, keď sa mu zastavilo srdce. Bože, asi už nikdy nedokážem dať guláš do úst. Určite nie bez toho, aby som si nespomenula na to, ako som sa dobre bavila, keď otca prevážali do nemocnice.

„Jasné, chápem," prikyvuje. Ani nepočkám na bozk a vbehnem do veľkej budovy. Podľa maminých inštrukcií nájdem Jednotku intenzívnej starostlivosti. Musím si vydrhnúť ruky dezinfekciou a navliecť zelený plášť z látky, ktorá pripomína papier.

„Ako mu je?" pýtam sa mamy.

„Stále zle. Pustia nás k nemu len preto, aby sme ho ešte videli, keby..." nedopovie. Snaží sa byť statočná, ale hlas prezrádza, ako jej je.

Nikdy v živote som sa takto nebála. Strach zo školy, z nenávidených profesorov, z preskoku cez kozu – to všetko mi teraz pripadá smiešne. Toto sa nedá napraviť. Ak sa niečo pokazí, už nikdy ho neuvidím. Nechcem na to myslieť, pretože by som sa asi zbláznila. Nedokážem si predstaviť, že by som ho už nikdy nenašla pred televízorom pozerať kriminálku. Že by ma už nikdy nezobral cez Vianoce na námestie pozrieť stromček, aby som si niečo želala. Že by sme už nikdy na Silvestra nehrali karty až do rána.

Mama ma s ním nechá samu. Sedím pri bielej nemocničnej posteli, dívam sa do jeho prepadnutej tváre. Dala by som čokoľvek, a tým myslím naozaj ČOKOĽVEK, aby sa uzdravil. Keď som bola malá, robila som zvláštne „obchody s vyššou mocou". Menila som službu za službu s akousi imaginárnou bytosťou, ktorá mala na starosti vesmír.

„Ak dostanem z písomky jednotku, celý týždeň budem jesť brokolicu". Vtedy sa to týkalo väčšinou iba školy alebo narodeninových darčekov. Vyrástla som z toho. Ale teraz, v tejto situácii, si na to živo spomínam.

Vezmem do dlane otcovu ruku, z ktorej vedie ihla a hadička do infúzie.

„Prosím, ak ho z toho dostaneš, vzdám sa úplne všetkého, na čom mi záleží. Vezmi si všetko. Ak ma prijmú na univerzitu, odmietnem to. Ak mi ponúknu skvelú brigádu, nevezmem ju. Budem s otcom doma až do konca leta a pokojne skysnem pred televízorom, len aby som bola s ním," zaprisahávam sa v duchu. Vnútorný hlások však posmešne pripomína, že to je málo. Škola a brigáda? Pche, veď o rok tu budú zas. Čo iné mi môžeš ponúknuť? A nech je to niečo adekvátne otcovmu zdraviu. Niečo VEĽKÉ.

Napadne mi jediná vec, na ktorej mi okrem rodiny záleží. Erik. Stiahne mi hrdlo. Nie, Erik je jediná dobrá vec v mojom živote, blízka duša, na ktorú som tak dlho čakala. Ty by si vymenila frajera za otca? posmieva sa ten malý škriatok. Načo som sa vôbec púšťala do tejto imaginárnej debaty? Teraz ju však už nedokážem pustiť z hlavy. Ak by to otec nezvládol, navždy by som si vyčítala, že to bolo kvôli mne, lebo som tu nebola, lebo som bola chamtivá a sebecká, a nedokázala sa ničoho vzdať.

Je to iracionálne. Hlúpe. Uvedomujem si to, ale v tejto chvíli som príliš na dne a nedokážem uvažovať racionálne. Sľubujem tomu škriatkovi, ktorý hýbe vesmírom, že ak to otec prežije, vzdám sa úplne všetkého, na čom mi záleží. Predstavím si Erikove modré oči, silné ruky, štíhle prsty. Je to dostatočná výmena? Je. Škriatok to chápe. Zalejú ma slzy. Plačem úplne pre všetko. Pre otca, preto, že som tu nebola, pre mamu, pre Monikine a bratove bábo, ktoré možno nikdy neuvidí dedka. Plačem aj pre Erika, pretože všetko krásne, čo sa tento víkend stalo, je odrazu zničené a pofŕkané smútkom.

---

Netypická kapitola, viem. Sľubujem, že všetko dobre dopadne, nemusíte na mňa posielať lynčovacie komando, ale chcela som, aby nebol príbeh len taký jednotvárny a presladený. V každom vzťahu sú nejaké hrbolce, nie? :-)