Fatass to Badass

Kapitola 23. - Keby to bolo rande...

Sedíme na malom drevenom móle, nohami čľapkáme vo vode a delíme sa o langoš. Pred nami zapadá slnko, ale vzduch je ešte stále horúci. Myslím, že to je zatiaľ jeden z najkrajších dní v mojom živote.

„Máš tu kečup," ukazuje mi Erik na ústa. Obliznem sa. „Stále ho tam máš," smeje sa mi. Vystrčím celý jazyk a snažím sa utrieť si ho z kútika úst. Nechcem rukami, pretože mám mastné prsty a akurát by som sa ešte viac zababrala.

„Panebože, si ako ropucha. Stavím sa, že keby si chcela, chytíš na ten jazyk aj muchu," uťahuje si zo mňa Erik. Predvediem svoj trik, keď si jazykom obliznem špičku nosa.

„Pekné cirkusové číslo, ale kečup tam stále máš," načiahne sa ku mne a palcom mi zotrie omáčku z líca.

Má príjemne teplú dlaň, vonia ako langoš, slnko, vodné riasy a opaľovací krém.

„Zajtra sa zošúpem ako cibuľa," posťažujem sa. Som bleduľa, na slnku očerveniem a zvlečiem sa z kože ako had.

Erik mi prejde rukou po nahej pokožke medzi lopatkami. Po chrbtici mi prebehnú zimomriavky. Dotyk trvá len kratučko, ale cítim ho ešte dlho potom, ako sa odtiahne.

„Nechápem to, veď som ťa natrel."

„Moja pokožka je fototyp tvaroh, nikdy nebude ani o odtieň tmavšia," pokrčím plecom a vopchám si do úst kúsok langoša. Zostal len posledný hlt. Ponúknem ho Erikovi. Otvorí ústa a nechá sa odo mňa nakŕmiť. Už mi to ani nepríde čudné. Dnes je všetko akési iné, ostré hrany sú rozmazanejšie, hranice medzi možným a nemožným sa stierajú.

Pozbierame si veci, prehodím si cez plavky tričko a nastúpime do auta. Som ospalá, voda a slnko ma unavili. Je už tma, keď ma Erik vykladá pred činžiakom.

„Vďaka za výlet," skloním sa k okienku, aby som sa ešte rozlúčila a zakývam mu. Kým stihnem vystúpiť na prvý schod, počujem, že motor zhasol a buchli dvere. Erik vyliezol z auta a stojí za mnou.

„Nina, počkaj," rozpačito postáva na chodníku.

„Uhm?" obrátim sa a zívnem.

„Dnes to bolo fajn."

„Bolo," prikývnem, hoci nechápem, načo kvôli tomu musel vystupovať.

Pristúpi kúsok bližšie.

„Som rád, že sme sa porozprávali a vyjasnili si zopár vecí."

Sotva držím oči otvorené, ospalo pritakávam.

„A prepáč, že som reagoval ako cvok, nebol som na teba nahnevaný. Len fakt nechápem, prečo sa neustále podceňuješ."

„Už nebudem. Dnes mi pár vecí docvaklo. Najmä vďaka tebe."

„To som rád." Palcom mi pošúcha miesto, z ktorého mi predtým utrel kečup.

„Som ešte zababraná?" pýtam sa a utieram si chrbtom ruky tvár.

„Vôbec nie," okamžite stiahne ruku a vojde si ňou do vlasov. „Prepáč, dnešok ma celkom pomotal. Voda, slnko, asi mám úpal alebo niečo podobné. Akosi som zabudol, že toto nie je rande."

Pri slove rande ma prejde ospalosť.

„Nie, nie je to rande, pretože na rande som väčšinou nemožná, trepem blbosti, červenám sa, kokcem a prikrášľujem skutočnosti," zakrývam žartami to, že mi akosi rýchlejšie bije srdce. Erik stojí celkom blizučko. V tme má jeho pokožka farbu karamelu a oči sú tmavomodré.

„Nie, jasné, že to nie je rande," povie potichu, „pretože keby to bolo rande, v tejto chvíli by som ťa pobozkal."

Som rada, že pred sebou držím deku, inak by som nevedela, čo s rukami. Potia sa mi dlane, žalúdok skáče bungee jumping.

„Určite to nie je rande, pretože inak by som v tejto chvíli povedala nejakú hlúposť a celkom pokazila atmosféru," odpoviem rovnako potichu.

„Nemôže to byť rande, pretože keby bolo, skúsil by som ťa presvedčiť, aby si ešte nešla domov."

Jeho tvár je tesne pri mojej, na líci cítim jeho dych.

„Som si istá, že to nie je rande, pretože inak by som stresovala, že mám vlasy ako slamu a vyťahané tričko."

Na biológii nás nikdy neučili, akú maximálnu tepovú frekvenciu môže srdce dosiahnuť, aby neskolabovalo, ale mám pocit, že som nebezpečne blízko. Môže človek umrieť od šťastia? Ak áno, chcem to, je to nádhera.

„Nie je to rande, pretože inak by som sa ťa spýtal, kedy sa zase uvidíme."

„Nie je to rande, pretože keby bolo, asi by som sa vykašľala na všetky pravidlá etikety, a spýtala by som sa, či máš oblek. Vybodla by som sa na to, že sa zrejme strápnim, a pozvala by som ťa na bratovu svadbu. Keby to bolo rande, tešila by som sa, ako si spolu budeme uťahovať zo ženíchovej otrasnej kravaty a zatancujeme si nemotorný valčík pred celou mojou rodinou. Ale keďže to nie je rande, určite nepoviem nič z toho."

Erik zdvihne ruku, ktorou mi predtým utieral kečup. Položí mi ju na šiju, prstami jemne prejde po spálenej pokožke. Dotkne sa uzlíka zo šnúrok plaviek okolo krku. Pohladí ma po ramene, z ktorého mi neustále padá vyťahané tričko. Stačí milimeter, aby sa mi perami dotkol líca. Erik ten milimeter prekoná. Šuchne sa mi perami o pokožku, na uchu ma pošteklí jeho dych. Potom jednoducho povie:

„Mám oblek."

---

Trochu neskoro, ale zajtra je voľno, tak snáď to nevadí :-) Oficiálne sa dostávame k romantike, keďže už vám ju dlho sľubujem :-)