Fatass to Badass

Kapitola 30. - Nečakané a príjemné

Začínam stresovať, pretože sa blížia prijímačky na vysokú. Erikovi beží skúškové obdobie, takže nemáme pre seba toľko času, koľko by som si želala. Od incidentu pri rybníkoch ma už na rande nezavolal. Popravde, ani sa mu nečudujem.

Poctivo chodievam cvičiť každý deň, to je jediný zaručený spôsob, ako sa vôbec stretnúť. Počkám do večera, odcvičím tak, aby sme končili spolu, počkám ho, kým si skontroluje tržbu a pozamyká fitko a potom ma odprevadí domov. Na všetko ostatné sme obaja príliš vyčerpaní. Dnes idem do posilky obzvlášť mrzutá. Erik mi písal, že neurobil poslednú skúšku. Je mi to ľúto a neviem, ako mu mám pomôcť.

„Si jediná dobrá vec, ktorá ma ešte drží na nohách," privíta ma. Obehne okolo pultu a objíme ma tak silno, až mi zapraskajú kosti.

„Bolo to veľmi zlé?"

„Otrasné. Vytiahol som si otázku, ktorá v skriptách ani nebola spomenutá. Kašľať na to, dnes už na to nechcem myslieť," mávne rukou a pobozká ma.

Kým bicyklujem, občas mi k nemu zaletí zrak. Naozaj vyzerá, že má všetkého dosť. Pod očami má veľké kruhy, na návštevníkov fitka sa usmieva len tak napoly. V duchu si hovorím, že keď mi navrhne, že ma pôjde odprevadiť, odmietnem a pošlem ho rovno domov vyspať sa.

Motám sa a naťahujem čas, aby som odchádzala ako posledná. Po prvé preto, lebo sa nerada v šatni prezliekam pred ostatnými dievčatami, druhý dôvod je ten, že by som rada strávila s Erikom aspoň päť minút osamote.

Trpezlivo čakám, kým porobí všetko potrebné. Skontroluje šatne, stroje, pomôžem mu pozbierať zabudnuté poháre, pozhasíname na véckach aj v telocvični. Erik zráta tržbu a zamkne pokladňu. Potom vytiahne zväzok kľúčov, znamenie, že je čas ísť ma odprevadiť.

„Erik," zavesím sa mu okolo krku a pobozkám ho na krk, „prosím, dnes nechoď so mnou. Máš toho dosť, potrebuješ si oddýchnuť. Zbytočne zabiješ hodinu cestou cez mesto."

Ovinie mi ruky okolo pása, kľúče zaštrngajú.

„Nezabijem. Nina, veď ty si to jediné, na čo sa v posledných dňoch teším."

„Ani nevieš, ako veľmi mi to lichotí, ale potrebuješ si trochu oddýchnuť. Celé dni si buď v práci, strážiš cez prázdniny Mišku, učíš sa alebo si so mnou."

„Na môj vkus som s tebou príliš málo," strčí si nos za moje ucho a pošteklí ma. „A práve o tom som s tebou chcel hovoriť."

Prepadne ma nepríjemný pocit. Že by toto bol rozhovor nie je to tvoja vina, je to vo mne, musíme sa rozísť? Asi si nevšimol, že som trochu stuhla a zrejme aj prestala dýchať, pretože mi hladí prstami chrbát a tisne ma k sebe. Takže možno to predsa len nebude rozchod. Tak čo teda?

„Viem, že sa musíš učiť na prijímačky, škola je pre teba dôležitá. Preto ťa už ani radšej nevolám na rande, aby som ťa nerozptyľoval." Keby ten kameň, ktorý mi práve spadol zo srdca, bol skutočný, rozmliaždil by mi nohu, urobil dieru do zeme a prepadol by sa až do Austrálie.

„Myslela som, že ma nikam nevoláš preto, lebo každé naše stretnutie je fiasko."

Odtiahne sa odo mňa a pozrie mi do tváre.

„Ako si si to mohla myslieť? Chápem, že asi nie je príjemné nechať sa pohrýzť králikom a vymáčať sa v rybníku, ale pre mňa sú to najkrajšie chvíle. Teda nie práve, keď sedíme na pohotovosti, ale tak všeobecne. Lebo som s tebou."

„Chvalabohu. Už som sa trochu začínala báť, že máš v úmysle to ukončiť."

„Ani omylom, práve naopak. Len som ti chcel dať čo najviac času na učenie."

„Mám ho dosť. Veď sa šprtám celé dni."

„To je dobre, lebo dnes som sa ťa chcel čosi spýtať. Chcel som ťa pozvať na štvrté rande."

Prepadne ma nervozita. Slovo rande má v mojom slovníku dosť nepríjemné spojitosti. Asi to na mne vidí, lebo ma zase pritiahne bližšie.

„Neboj. Dnes žiadne zvieratá, žiadni príbuzní, ani žiadni cudzí ľudia. Len my dvaja, tu a teraz."

„Vo fitku?"

„Uhm. Premýšľal som, že by sme sa mohli zložiť na žinenkách v telocvični. Priniesol som notebook, môžeme si pozrieť film a len tak sedieť, ležať, byť spolu. Nič komplikované, nič zdraviu škodlivé."

Kristepane, môj sen o žinenkách a o Erikovi v telocvični nadobúda reálne rozmery!

„Okej, len dúfam, že na mňa nespadnú rebriny alebo tak. Vieš, pri mojom šťastí..."

„Tentoraz dám už na teba fakt pozor. Nespustím z teba oči," hladká ma po vlasoch.

V duchu dodávam, že dúfam, že zo mňa nespustí nielen oči, ale ani ruky.

Zo šatne pre zamestnancov vytiahne tašku s notebookom, vezme ma za ruku a zavedie do malej telocvične. Cez úzke okná sem presvitá posledné večerné svetlo. Pustí film a uloží žinenky tak, aby sme sa mohli pohodlne natiahnuť a oprieť chrbtami o stenu. Sadne si, dlhé nohy natiahne pred seba a kývne mi, aby som sa zložila k nemu. Ľahnem si, položím si hlavu na jeho stehná. Nevnímam nič z filmu, nedokážem sa sústrediť, keď cítim jeho ruku vo vlasoch, na krku, na chrbte. Prstami sa mi pohráva s ramienkom na tielku. Nechcem sa ani pohnúť, nechcem ho vyrušovať, pretože sa mi zdá, že ho film zaujíma.

„Nina, pozeráš to?" spýta sa v prostriedku filmu.

„Ani nie, akosi mi uniká pointa. Prečo?"

„Lebo by som ťa rád pobozkal, a neviem, či to vydržím až do konca."

Ústa sa mi rozťahujú v úsmeve. Obraciam sa k nemu, Erik sa skláňa ku mne a bozkáva ma na líce, bradu, krk, kam len dočiahne. Zosunie sa zo sedu ku mne na žinenku. Prstom sleduje líniu môjho ramena, celej ruky, pása, bokov, stehna a zase sa vracia späť. Prižmuruje oči a usmieva sa na mňa.

„Chýbaš mi, Nina."

„Ako ti môžem chýbať, veď sme spolu."

„Ale málo. Chýbaš mi vždy, keď nie si so mnou. Keď stojím za pultom a viem, že nie si vo fitku, je tu bez teba smutno. Keď sedím doma za stolom a spomeniem si na to, ako sme si celú noc písali, mám chuť vziať mobil a zavolať ti."

„Prečo to neurobíš?"

„Lebo sa musíš učiť."

„Už len týždeň."

„Budem ti držať palce."

„Viem. Myšlienka na teba ma poháňa vpred, ani nevieš, ako často si hovorím, že sa na všetko nevykašlem už len kvôli tebe, aby si nemal hlúpe dievča."

„A ty ani nevieš, ako často motivuješ ty mňa. Tak tvrdo na sebe makáš, nielen vo fitku, ale aj s učením. Občas mám všetkého plné zuby, celého tohto kolotoča s prácou, učením, strážením. Necháp ma zle, zbožňujem Mišku, ale niekedy je to ťažké. Ako napríklad pri tom rybníku. Mám zviazané ruky a nemôžem nič urobiť, nemohol som ani vyloviť toho pudla, aby si Miška neublížila. Občas ma to strašne frustruje. Neuveriteľne sa teším na to, keď budeš mať za sebou prijímačky, mama s otcom pôjdu s Miškou na dovolenku a budem mať konečne čas iba na teba."

Teraz je rad na mne, aby som prstom preskúmala jeho črty. Tvár, lícne kosti, ohryzok na krku.

„Nikdy predtým som si neuvedomila, koľko máš povinností."

Pokrčí plecom.

„To je v pohode. Som rád, že si dnes mohla zostať."

„Zostala by som aj inokedy, keby si mi bol povedal skôr."

„Nechcel som ťa rozptyľovať."

„Rada sa nechám rozptýliť takýmto spôsobom."

Erik sa natiahne a zaklapne notebook. Potom sa pregúli a pobozká ma rovno na pery. Zase je to iný bozk. Hlbší, nežnejší. Každým dňom, každým nepodareným rande, každou novou informáciou mám k nemu bližšie. Bozkáva ma, dotýka sa ma. Hovorí sa síce, že do tretice všetko dobré, ale štvrté rande je zatiaľ naše najlepšie.