Fatass to Badass

Kapitola 33. - Zamilovaný do teba

Za kopcami zapadá slnko. Vinie sa po nich úzka cesta, sledujem, ako sa po nej šplhajú autá a miznú v diaľke. Vždy som si želala byť dobrodružnejší typ. Mať v sebe túžbu objavovať nové miesta, chodiť po horách s batohom na chrbte, jesť korienky a splavovať rieky. Takí ľudia sú zaujímaví, rada o nich čítam, ale nikdy som v sebe nepocítila nutkanie zbaliť sa a odísť. Nie som človek, ktorý potrebuje exotické dovolenky a dvadsaťhodinové lety na opačnú stranu zemegule.

Nasajem Erikovu známu vôňu, posuniem sa tak, aby som sa ho dotýkala čo najväčšou plochou tela. Pomrví sa, preloží ruku cezo mňa a nastaví krk, aby som si do neho mohla schovať tvár.

„Nechceš sa ísť trochu prejsť? Je tu celkom pekne," navrhne.

Veľmi sa mi nechce pustiť ho, ale potrebujem si trochu rozhýbať kosti.

„Chodievate sem na dovolenku?" pýtam sa, keď zamyká železnú bránku chatky.

„Teraz už nie. Keď som bol malý, ešte predtým, ako sa narodila Miška, sme tu občas strávili aj celé leto. Naši tu so mnou boli cez dovolenku, potom prišiel dedko a s ním som tu ostal až do konca prázdnin. Najlepšie časy, aké si pamätám. Dedo ma brával na hríby, večer sme si opekali, rozprával mi všelijaké príbehy, učil ma tu bicyklovať a loziť po stromoch."

Erik mi toto všetko rozpráva, kým ma vedie po úzkej hrboľatej cestičke pomedzi stromami. Kdesi vedľa nás žblnká potok, ale cez krovie ho nevidno.

„To je úžasné, vždy som chcela starých rodičov, ale nikdy som nepoznala ani jedného. Umreli predtým, alebo krátko potom, ako som sa narodila."

„To je vážne škoda, starí rodičia sú super."

Kráčame pomaly, každú chvíľu sa zastavujeme, aby mi ukázal miesto, kde si zlomil nohu, kde ho pohrýzol pes, kde ako decko našiel najväčší hríb...samé príhody z detstva, na ktoré človek neskôr rád spomína.

„Vyzerá to tak, že na tomto mieste si prežil zrejme najlepšie chvíle."

Potiahne ma za ruku, aby som nešla ďalej. Stojíme oproti sebe, takmer sa dotýkame nosmi.

„Mám toto miesto naozaj rád, viažu sa k nemu krásne spomienky. Možno preto som ťa sem aj zobral. Rád by som k nim pridal ďalšiu. Na teba. Nech sa stane čokoľvek, nikdy nezabudnem, že si tu bola so mnou, ležala so mnou v hojdačke, že si bola aspoň na krátky čas úplne moja."

Jeho slová znejú úprimne. Nie sú to len nejaké obohraté frázy, ktorými sa balia baby na diskotékach. Cítim sa poctená, že mi ukázal miesta, ktoré má rád.

„Vzal si sem niekedy Stanku? Alebo iné dievča?" odvážim sa opýtať.

Oprie si čelo o moje. Viac cítim, než vidím, že krúti hlavou.

„Nikdy. Nikdy som sem nechcel zobrať nikoho iného. Bolo to len moje miesto. Moje a dedkove. Ale s tebou je to iné. Tebe chcem ukázať všetko, pretože viem, že ty pochopíš."

Pohladím ho dlaňou po tvári. Privrie oči a spokojne vydýchne. Niekedy, najmä v poslednom čase, mám pocit, že Erik nemá dvadsaťdva, ale stodvadsaťdva. Stará duša. Možno preto mi je taký blízky, tiež si občas pripadám ako tisícročná duša v tele dievčaťa.

Otvorí oči a ten moment pominie. Už nevyzerá unavený. Zdá sa, že oddych a toto miesto mu urobili dobre. Zase je to ten veselý Erik z posilky, modré oči sa mu smejú.

„Zdá sa, že ku všetkému, čo som tu kedy robil, môžem pridať ďalšiu činnosť. Ešte nikdy som tu nikoho nepobozkal. Ty si prvá. Musím si zapamätať, kde presne sa to stalo." Obzerá sa dokola, ako keby sa naozaj snažil vryť do pamäte presné miesto. Dva kroku od práchnivého pňa, kúsok od stromu, ktorého kmeň sa rozdvojuje. Máličko prikývne, ako keby to mal už uložené.

Pohneme sa po chodníku.

„Au," skrivím tvár, keď ma čosi pichne v nohe. Stúpila som gumenou žabkou na črepinu, tenká podrážka povolila, sklo ňou prešlo a porezalo mi chodidlo. „Som ťava, mala som si dať tenisky, ale bolo tak horúco..."

„Blbí turisti, všade nechávajú odpadky" nadáva Erik. Potiahne ma za ruku do krovia, za ktorým šumí voda. Skackám za ním. Nie je to veľká rana, ale štípe a dostal sa mi do nej prach.

„Vyzuj sa," káže mi na brehu potoka. Sadnem si, Erik si kľakne ku mne a strčí mi nohu do ľadovej vody. „Treba to vyčistiť. A v chladnej vode ti prejde aj bolesť."

Opatrne mi prstami umýva ranku.

„Vďaka, ale nie je to nič vážne. Viac som sa zľakla, než si ublížila."

„Aj tak...netreba to podceniť."

Nebo mení farbu na indigovú, vyskakujú prvé hviezdy. Keď už mám nohu celkom meravú, vytiahnem ju z vody a nechám vysušiť na teplom vzduchu. Zvalím sa do trávy pri potoku, Erik mi ešte raz skontroluje ranku.

„Už je to v pohode, vážne," uisťujem ho, keď mi prstami hladí chodidlo.

„Ja viem, len...rád sa ťa dotýkam. Nenechám si ujsť ani najmenšiu príležitosť," žmurkne na mňa, tvári sa, že žartuje, ale už ho poznám. Vidím, že to myslí vážne. Jemne mi prstami prebehne od členka, cez lýtko až ku kolenu. Ľahne si ku mne do trávy, jeho prsty pokračujú vyššie. Cez stehno, boky, pás, až k hrudníku. Ako keby ma hladil husím pierkom, ktorým sú vypchaté periny v ich chatke. Pregúlim sa na bok, aby som k nemu bola bližšie. Hladí ma po ramene a kľúčnej kosti. Mám pocit, že sa nemôžem nadýchnuť, tak mi je krásne. Ako keby vo mne narástol obrovský balón a tlačil na pľúca. Panicky sa snažím detekovať, čo to je. Erik sa ku mne medzitým nakloní a nežne ma pobozká na ústa. Iba letmý dotyk. Vtedy mi to dopne. To mi narástlo srdce. Všetky pocity sa odrazu akosi nafúkli, asi konečne chceli, aby som si ich všimla. Ľúbim Erika. Práve som si to uvedomila. Nie je to žiadne krátkodobé pobláznenie. Neviem, prečo si vybral práve mňa, ale je mi to jedno. Ľúbim ho a som vďačná za každú sekundu, ktorú s ním môžem prežiť.

Práve keď otváram ústa, aby som mu to povedala, Erik mi odhrnie vlasy z čela.

„Milujem ťa, Nina," hovorí. „Ešte nikdy v živote som do nikoho nebol taký zamilovaný, ako do teba."

---

Aby sa nepovedalo, že len sľubujem a naťahujem, tu je romantika :-) Snáď to nebolo príliš pocukrované :-)