Fatass to Badass

Kapitola 44. - Bol som idiot

„Ak by si potrebovala zohnať nejaké skriptá alebo s niečím pomôcť, pokojne mi daj vedieť," hovorí mi Erik na konci prvého týždňa. Zase stojím pri pulte a čakám na otca. Mám pocit, že sa každý deň šuchce viac a viac. Panebože, má približne toľko vlasov, čo Homer Simpson. Koľko môže trvať vysušiť ich?

„Vďaka, celkom zvládam. Ivanov brat chodí o ročník vyššie, takže si od neho kopíruje celý náš krúžok materiály."

„Super. To je proste super, nie? Takže máš super spolužiakov?"

Nikdy som Erika nepočula použiť slovo super, a už vôbec nie trikrát po sebe.

„Zatiaľ by som nikoho nenazvala super," naznačím úvodzovky vo vzduchu, „len sa oťukávame. Ale vyzerajú v pohode. Taká veselá kopa."

„Takže samé párty a krúžkovice?" vyzvedá nenápadne.

„Asi áno. Aspoň čo som počula. Veď vieš, že nie som veľmi párty typ, nechodím s nimi."

„Škoda, aspoň by im mal kto ukázať, ako sa tancuje na Scooter," uškrnie sa. Naráža na moje motivačné kompilácie, ktoré mi tu kedysi púšťal z mobilu. Obaja na chvíľu zmĺkneme, zrejme aj Erik si spomenul. Zacnie sa mi za tým, čo sme kedysi mali a čo som tak hlúpo zahodila.

Posledný týždeň si to uvedomujem čoraz bolestnejšie. Konverzácie s Erikom skĺzli späť do veselej roviny, trkoceme o všetkom, občas sa pozabudne a dotkne sa ma, keď mi nastavuje čosi na cvičiacom stroji. Vtedy mi po chrbtici prebehnú zimomriavky. Zaujímalo by ma, či aj u neho je to podobné, alebo on to dokázal celkom potlačiť.

„Nina, ja..." nakloní sa ku mne ponad pult. Modré oči má vážne, akoby sa mi chystal povedať niečo veľké. Na chvíľu zabudnem dýchať.

Práve v tom momente vyjde otec zo šatne. Erik sa vystrie a prehrabne si vlasy.

„Nadnes hotovo? Dúfam, že neprestanete chodiť, ani keď sa vrátite do práce," usmeje sa na otca.

„Ninka mi nedá šancu. Ak by som niekedy zlenivel, stiahne ma z postele a dovlečie sem. Chodí za mnou ako stopársky pes, či náhodou ani neovoniam klobásu," žmurkne.

„Nepreháňaj, dobre?" nadvihnem obočie.

Erik zamyslene pozerá raz na neho, raz na mňa. Musí si myslieť, že sme ušli z cirkusu.

„Tak prepáč. Vážim si to, ako dbáš o moje zdravie," uštipne ma ocino do líca. Prevrátim očami. Ako malá som to neznášala a on to vie.

„Stačilo mi raz, ako si ma strašne vydesil."

Potiahnem otca za popruh na taške.

„Tak už poď, Erik má iste veľa práce."

Erik ako keby sa strhol z tranzu.

„Rád som vás videl," rozlúči sa zdvorilo.

Obaja mu zakývame a vyjdeme von. Babie leto si tento týždeň zbalilo kufre a zmizlo do teplých krajín. Namiesto neho nastúpila sychravá vlhká jeseň. Z neba padá drobný ľadový dážď. Počujem, ako sa otvárajú dvere na posilke.

„Nina," Erik vybehne von iba v tričku.

„Zabudla som si niečo?" zmätene si kontrolujem tašku, či mám uterák, tenisky a tepláky. Preboha, snáď som len niekde nevytratila upotenú športovú podprsenku alebo čo?

„Nie. Teda aspoň myslím, že nie. Len som sa chcel niečo spýtať."

Pozrie na otca, ale otec hrá ignoranta. Tvári sa, že nevie, že sa má vzdialiť. Čo mi len Erik chce takého povedať, že potrebuje súkromie? Zabudla som v sprche tampón? Ježišikriste, len to nie, modlím sa v duchu. Tampón v sprche nie. Ani nikde inde.

„Uvažoval som... v nedeľu popoludní mám voľno. Nechcela by si ísť na kávu alebo čaj alebo niečo? Teda ak nemáš prácu do školy."

Od prekvapenia mi vyrazí dych. Čakala som všeličo, ale toto nie. Naozaj ma pozýva von? Strašne sa bojím uveriť tomu, čo počujem, aby som zase nebola sklamaná. V poslednom čase som toho mala až príliš.

„Akože ako kamoši? Porozprávať sa alebo tak?" pre istotu sa pýtam, nech zo seba neurobím blázna.

Zahanbene si založí ruky na prsiach a pozrie pod nohy.

„No, radšej by som to nazval rande, ale ak nechceš, môžeme ísť aspoň ako kamoši."

Zdvihne zrak a nervózne bubnuje prstami po predlaktí.

„Bol som idiot, Nina."

Spoza mňa sa ozve posmešné odfrknutie maskované kašľom. Škaredo zazriem na otca. Milujem ho, ale teraz by fakt mohol zmiznúť na chvíľu. Ani ho však nehne. Obrátim sa späť k Erikovi.

„O tom, kto je idiot, by sme mohli dlhšie debatovať," narážam na môj výmenný obchod so škriatkom.

„A mohli by sme o tom debatovať pri káve? Súkromne?"

Ach, keby vedel, ako rada by som, ale nejde to.

„Erik, je mi to strašne ľúto, ale v nedeľu nemôžem. Nemám nič do školy, ale už som sa sľúbila do kina."

„S..." prehltne, „s tým spolužiakom? Ivanom?"

Nechce sa mi veriť, že by žiarlil. Mohla by som ho naťahovať a tvrdiť, že áno, ale ja nie som ten typ. Nepotrebujem ho získať späť nijakým trikom ani manipuláciou.

„Nie. Idem na detské predstavenie s Miškou."

„S našou Miškou?"

„Uhm."

Po tvári sa mu rozlieva váhavý úsmev.

„Myslíš, že by som sa mohol pridať?"

„Prepáč, ale nie. Máme dámsku jazdu," uškrniem sa.

„Jasné, chápem," prikyvuje a úsmev sa mu rozťahuje. „A niekedy inokedy by si mala čas?"

Myknem plecom.

„Možno. Ja teraz ani neviem. Mám toho dosť v škole, chodím cvičiť a tak..."

No dobre, tak teda ho trochu naťahujem. Strašne rada by som sa mu teraz hodila okolo krku, ale neurobím to. Mesiac sa na mňa hneval, nechápal ma, odstrkoval ma a odrazu si myslí, že stačí kývnuť prstom a poslušne dobehnem?

Periférne si všimnem, že otec sa tiež usmieva a prevracia očami. No jasné, tínedžerská melodráma a trucovanie. Vtipy zas doma nebudú mať konca-kraja. Ale je mi to jedno. Dôležité je, že Erikovi konečne niečo docvaklo.

---

Už sa schyľuje ku koncu... ešte pár kapitol a zvonec a koniec :-)