Fatass to Badass

Kapitola 21. - Nie som dosť dobrá

Prípravy na svadbu sa dostávajú na úplne novú úroveň. Zdá sa, že aj bratovi konečne doplo, čo sa deje, a začína panikáriť.

„Panebože, Nina, vieš si ma predstaviť ako otca?" Sedí na mojej posteli, hlavu schováva v dlaniach. „Mám pred sebou školu, z čoho budeme žiť? Ako sa dokážem učiť na skúšky a vstávať k tomu špuntovi? A čo v lete? Žiadne párty a chaty, ale kočíkovanie a prebaľovanie." Zakvíli a zvalí sa na matrac. „Budeme žiť u Monikiných rodičov. Už nikdy v živote nebudem spať do obeda, jej mama ma nenechá, ani keby som ležal na smrteľnej posteli."

To je fakt, Monikina mama je horšia ako moja. Nielenže stále sama niečo robí, ale núti do toho aj ostatných. Asi chápem, prečo je taká vychudnutá. Začína mi byť brata vážne ľúto.

„To zvládnete," potľapkám ho po ramene. „Dokončíš školu, nájdeš si prácu, drobec vyrastie a budeš ho môcť brať všade so sebou. Bude to super, ako mať kamoša stále pri sebe, nie?"

Zúfalo na mňa pozrie. Asi som ho veľmi neutešila, ale čo čakal od niekoho, kto ešte nebol v žiadnom vzťahu?

Pípne mi smska.

Erik: Je načase presunúť cvičenie von.

Nina: Prepáč, riešim rodinnú krízu a som akási zmätená. Kam von? Ako von?

Erik: Je príšerne teplo, vo fitku by sme sa uvarili. Vezmi si plavky, skúsime trojboj.

Nina: Trojboj? Videla som to vo fitku, dvihajú tam činky z podrepu a tak, pochybujem, že to by som zvládla.

Erik: :-) Nie celkom taký, len som to tak nazval, lebo tam budú tri disciplíny.

Nina: Aké?

Erik: Beh, plávanie, vyvaľovanie sa na deke pri vode. Ak máš čas, o pol hodinu prídem po teba.

Myslím, že ani ten trojboj s drepmi a činkou by mi nezdvihol tep rýchlejšie, ako predstava mňa a Erika na deke v plavkách. Pozriem na chudáka brata, nevyzerá, že by mal chuť na ďalšie debaty, lebo mu zvoní telefón, poslušne ho dvíha a z druhého konca počujem Moniku, ako zvýšeným hlasom hovorí, že už mali byť dávno na ochutnávke svadobnej torty.

Nina: Dobre, aspoň vypadnem z domu.

Ako sľúbil, o pol hodinu už čaká na parkovisku. Keď nasadám, poťahujem si šortky čo najviac dolu na stehná, aby sa mi nerozlievali ako cesto na pizzu po celom sedadle. Už ľutujem, že som súhlasila, pretože keď som si na seba navliekla plavky a uvidela sa v zrkadle, doplo mi, že toto bude prvý raz, čo ma niekto uvidí verejne bez trička. A nie len tak niekto, ale Erik.

Erik sa len usmeje, ani okom nemrkne, že si vedľa neho práve sadol hroch v kraťasoch a tielku.

„Prepáč, ak som ťa vyrušil pri učení na prijímačky, ale vonku je pekne, myslel som, že by sme to využili."

„To je v pohode. Vlastne si ma zachránil, doma je blázinec. Mama stresuje so šatami a účesmi, ako keby sa mala vydávať ona."

Zatiahne na preplnené parkovisko, vytiahne z kufra deku a tašku. Hľadáme vhodné miesto, kde by sme sa zložili, aby na nás nešliapali ľudia a decká neprskali vodu, keď sa bláznia v jazere.

Zložíme si veci, Erik si vyzlečie tričko. Mám pocit, ako keby moje sánky viseli na nejakej riadne vyťahanej strunke, nie a nie zatvoriť ústa, vždy mi klesnú až na hrudník.

„Pripravená?" spýta sa.

Žmúrim do slnka, vnímam len to, ako mi praží na pokožku, zohrieva ma, voda sa ligoce, okolo nás výskajú decká. Takto si predstavujem nebo. Otázku mi musí zopakovať dvakrát.

„Na čo mám byť pripravená?"

„Na beh. Dáme to po tamten plot a naspäť, potom do vody po bójku a naspäť. Zvládneš?"

„Snáď áno."

Rozbehneme sa. Behanie už nie je taká tortúra, ako kedysi na telesnej. Teraz mi robí celkom dobre, keď mi kmitajú nohy, telo sa hýbe vpred. Erik neponáhľa, uteká mojím tempom. Na konci sa dotkneme plota a vraciame sa. Pri deke skopne topánky a rozbehne sa do vody. Prstami na nohách si vyzujem tenisky a už menej nadšene vykročím k vode.

„Nina," Erik stojí po kolená v jazere.

„Uhm?"

„Myslím, že bez trička by sa ti plávalo lepšie."

Dopekla. Čo teraz? Nemám chuť vyzliecť sa, ale keď to neurobím, budem vyzerať ako ešte väčší blázon. Je to na zváženie. Čo je horšie – hroch alebo cvok? Rýchlo si strhnem tričko cez hlavu a ponorím sa až po krk do vody. Vyzerá to smiešne, keďže vody je tu asi tak po kolená a ja sa musím krčiť a kráčam ako kačica do hlbšej časti jazera.

„Nina, si v poriadku? Nemáš kŕč?" pýta sa Erik ustarostene, keď dočapcem až k nemu. Došľaka, prečo je akurát tu tak plytko? Desať metrov a stále len detský bazénik???

„Som okej," fabulujem a tvárim sa, že hľadám čosi vo vode.

„Stratila si niečo?" pýta sa a nakláňa sa ku mne.

„Iba odvahu," zamumlem a zdvihnem hlavu. Je tak blízko, že sa zrazíme čelami.

Pošúcha si hrču a zatvári sa zmätene. Čupne si ku mne, potom si celkom sadne, aby aj on bol po krk vo vode.

„Nina, čo sa deje?"

„Čo asi?" čerím vodu prstami, prelievam ju z ruky do ruky. „Hanbím sa, presne to sa deje."

„A čoho?" vyzerá úprimne prekvapený.

„Nikdy nechodím plávať. Nerada sa vyzliekam pred ľuďmi. V plavkách vyzerám hrozne."

„Nina, ja fakt nechápem, čo sa deje. Vyzeráš úplne normálne."

„Nikdy nebudem mať také pevné a štíhle telo," ukážem na jedno dievča, ktoré pláva kúsok od nás. Opálená, vrtká ako lasica. „Proste niektoré veci sa nedajú celkom napraviť," pozriem smerom dolu, kde je môj zadok s pokožkou zbrázdenou bledými striami.

„A ona zrejme nebude mať nikdy také vtipné komentáre," mykne Erik plecom. „Nikto nie je dokonalý, čo na tom?"

„Lenže pre mňa to znamená veľa. Neviem sa zbaviť pocitu, že nie som dosť dobrá."

Pozrie rovno na mňa, skúma ma, očami katalogizuje každú pehu, ktorú mi slnko vytiahlo na tvári, každý rozšírený pór.

„Máš pravdu v tom, že nie si dosť dobrá. Si omnoho lepšia."

---

Letná romantika ako vyšitá :-) A v zajtrajšej kapitole ich nechám ešte chvíľu máčať sa vo vode, uvidíme, čo z toho vzíde :-)