Fatass to Badass

Kapitola 12. - Povedz mi tajomstvo

Je sobota večer. Práve som sa vrátila z rande s Milošom. Oproti stretnutiu s Erikom to bola veľká bieda, hoci Miloš sa naozaj snažil. Vzal ma do kina, bohužiaľ na rovnaký film, ako som včera videla s Erikom, takže som si to odtrpela dvakrát. Bol milý, nesnažil sa ma obchytkávať a dokonca ma potom pozval na pizzu. Odprevadil ma domov a podľa Erikovej predpovede sa ma na schodoch pokúsil pobozkať. 

Vyzliekam si cez hlavu obyčajné biele tričko. Toto skutočné rande mi nestálo ani zato, aby som si na seba dala niečo špeciálne. Asi vám teda docvaklo, aký je môj postoj k Milošovi. Pípne mi sms.

„Ako dopadlo rande?"

Erik. Už len pri jeho mene na displeji sa mi v žalúdku rozlieva teplo.

„Výborne. Ďakujem, že si to so mnou včera trénoval."

„Takže to vyšlo?"

„Iste. Bol zdvorilý, počúval moje táranie o maturite a na konci schôdzky zo mňa vybozkával dušu."

Robím si z neho srandu. Predpokladám, že mi pošle smajlíka a doma sa na tom dobre zarehoce. Namiesto toho mi odpíše: „Aké to bolo?"

Aha, takže aj on si robí srandu.

„Vlhké. Strčil mi jazyk až do krku a snažil sa mi vyoperovať mandle."

Je to vtipné? Nie je to príliš opovážlivé? Tentoraz trvá trochu dlho, kým odpíše. Už sa celkom obávam, že som riadne prestrelila.

„A potom?"

„Po čom?"

„Po bozku."

„Akože čo? Nič, mandle stále mám."

„Nina, pýtam sa vážne. Dostali ste sa ďalej, ako len po bozkávanie? Zrejme som ťa mal na to včera upozorniť."

Znie to seriózne. Snáď to nezobral vážne, veď len žartujem.

„Erik, nestresuj, k ničomu nedošlo. Dokonca ani k tomu bozku sme sa nedostali. Rande bolo fajn, ale nebolo to ono. Povedala som nie, rozlúčili sme sa a žiadne ďalšie rande neplánujeme."

Až teraz príde smajlík.

„Uf, už som sa bál. Popis toho bozku znel vážne hnusne."

„Prepáč, len som si z teba uťahovala. Miloš bol fajn, ale..." ale nebol ty, je správna odpoveď, ale to mu nemôžem napísať. „...ale nebolo to ono."

„To ma mrzí."

„Mňa nie, aspoň som bohatšia o skúsenosť."

„Ako by si si predstavovala perfektné rande?"

Jeho otázka ma zaskočí.

„Prečo? Máš v pláne zohnať mi chalana a dať mu dopredu inštruktáž?"

„Ha,ha. Tak ako?"

„Čo ja viem, asi je to jedno, pokiaľ si s tým správnym človekom, je všetko perfektné."

Už som prezlečená do pyžama, idem si umyť zuby.

„Čo robíš?" Ďalšia čudná otázka.

„Nič, prečo?"

„Len tak. Nemám veľmi čo robiť, mal som chuť porozprávať sa."

„Prečo si nešiel von s kamošmi?"

„Zle som sa vyjadril. Mal som chuť porozprávať sa s tebou. Celkom som si zvykol, že trčíš vo fitku celé popoludnie, dnes si hneď utekala domov. Akosi mi chýbali tvoje trapasy a tanec radosti a všetko."

Musím si sadnúť na vaňu, krúti sa mi hlava. Chýbala som mu? Ale to si zase len niečo zle vysvetľujem. Jasne píše, že mu chýbali moje trapasy. Asi bola dnes v robote nuda. Ale je fajn, že napísal mne a nie kamošom. Aj keď teda technicky aj my sme kamoši.

„Zajtra ti vynahradím. A môžem ti porozprávať všetky detaily o mojom nudnom rande. O trapasy nebola núdza."

„Budem sa tešiť."

Odložím mobil na práčku, konverzáciu považujem za skončenú, hoci ja by som si najradšej písala až kým by sa mi nevybila baterka.

Vydrhnem si chrup a vleziem do postele. Zhasnem lampičku a keď zavriem oči, myslím na neho. Do tmy zasvieti displej mobilu.

„Spíš?" Zase Erik.

„Som v posteli, ale nespím."

„Nechceš ísť na chat? Bolo by to rýchlejšie a mohol by som ti posielať hlúpe obrázky žirafích mláďatiek alebo niečo podobné."

Vystrelím spod paplóna a štartujem počítač.

„Ahoj," bliká mi na monitore jeho meno.

„Ahoj," odpíšem. Neverím, že si spolu píšeme, že mu stojím za konverzáciu, hoci nie sme vo fitku a nemá povinnosť byť na mňa milý.

Príde mi správa. Fakt mi poslal nejaký hrozný obrázok žirafieho mláďaťa. Chvíľu sa hráme hru, kto nájde otrasnejšie obrázky. Hráme online piškvorky proti sebe. Potom šach. Okolo polnoci nás oboch prepadne hlad a posielame si obrázky nechutne nezdravých jedál, ktoré by sme si dali, keby nám ich mal  kto uvariť. Navzájom si hovoríme o knihách, ktoré máme radi a myslíme si, že by sa mohli tomu druhému páčiť. Vymýšľame nové emotikony. Posielame si linky na videá z youtube a navzájom si citujeme vtipné hlášky. O jednej si musím vziať notebook do postele. Erik mi odrazu pripadá neuveriteľne blízko. V izbe je tma, len jeho meno a správy jasne svietia, sme tu len my dvaja, sami, rozprávame sa absolútne o všetkom.

„Povedz mi o sebe niečo, čo si ešte nikomu na svete nepovedala," vyzve ma.

Premýšľam. Je mnoho takých vecí. Mám to zveriť cudziemu chalanovi? Lenže on už dávno nie je cudzí.

„Mám tetovanie."

„??????????????" Živo si viem predstaviť jeho šokovaný výraz.

„Vážne. Nikto to nevie. Je na mieste, ktoré nikdy nikto nevidel."

„To by som do teba nikdy nepovedal. Na akom? U teba je možné všetko, lebo stále chodíš zabalená ako múmia."

„Medzi prstami na nohách." Pošlem smajlíka s vyplazeným jazykom, to za tú múmiu.

„Teraz vážne. Kde?"

„Prečo ťa to zaujíma?"

„Som od prírody nezdravo zvedavý. KDE???"

„Na boku, na ľavom bedre. Dala som si ho urobiť na osemnáste narodeniny, aby som sa necítila ako úplný lúzer."

„Čo to je?"

„Chcel si vedieť jednu vec, tak vieš. Viac nepoviem."

„Teda ty vieš človeka prekvapiť."

"Príjemne alebo nepríjemne?"

„Príjemne, Nina. Pretože s tebou je všetko príjemné."

Príjemné? Ach, okej. Nie skvelé, vzrušujúce, sexi, zamilovaniahodné, ale aspoň je to pozitívne prídavné meno.

Píšeme si tak dlho, až si necítim prsty. A potom si necítim ani tvár, lebo zaspím priamo na klávesnici a ráno mám na líci otlačený medzerník. A na displeji svieti posledná správa od Erika.

„Toto bolo lepšie ako akékoľvek rande. Som rád, že som zostal doma. Dobrú noc."

---

Snáď vám to spríjemní deň :-)