Fatass to Badass

Kapitola 15. - Ako sa mu vyhnem?

Obávam sa toho, ako sa zajtra pozriem Erikovi do očí. Mám na neho nervy kvôli Stane, aj kvôli tomu, že sa dnes správal ako môj otec. Dokonca horšie, ocino by ma nikdy nekvízoval kvôli nejakej blbej dóze prášku, pretože vie, že som zodpovedná. Erik ma zrejme vôbec nepozná. Je to moja vina. Vymyslela som si o ňom tisíc príbehov a začali sa mi zmazávať hranice medzi realitou a fantáziou, tak mi treba.

Rozhodnem sa, že to nebudem riešiť. Začína mi akademický týždeň, do fitka môžem chodiť ráno a vyhnem sa tomu, aby som sa na neho musela pozerať. Alebo nebodaj nie len na neho, ale aj na Stanu, ktorá ho iste bude chodiť čakávať ako stopársky pes. Kašlem na oboch.

Snažím sa šprtať reálie anglicky hovoriacich krajín, ale nedokážem sa sústrediť, pretože pri každom druhom slovíčku si spomeniem na niečo, čo povedal. Alebo mi to pripomenie nejakú tému, o ktorej sme sa rozprávali. To naozaj pre neho nič neznamenalo? Odhodím zošit a vytiahnem notebook. Spätne si prechádzam celú našu nočnú konverzáciu. Intímnu, a predsa v nej nebolo nič, čím by mi aspoň naznačil, že mám šancu. Ako hovorím, všetko som si vymyslela. Možno Erik ani neexistuje, som duševne chorá a skončím v blázinci. Vlastne nie, to by bol ten lepší prípad. Naisto viem, že nie som blázon, lebo určite by som si nevymyslela Stanu. V mojej fantázii by sme žili s Erikom šťastne až do smrti.

Pozitívne je, že stresujem, trápim sa, nechutí mi jesť, dokonca ma pri predstave, že si sadnem za stôl oproti slovenčinárke, aj trochu preháňa. Kilá idú dolu lepšie, ako keby som zožrala celý debilný Max-muscle.

Keď mi večer príde smska, predpokladám, že to je Linda, ktorá tiež nemôže spať. Rýchlo chmatnem mobil, aby som si u nej vyliala srdce. Namiesto nej mi však píše Erik. Možno by som mala byť nad vecou a vymazať jeho sms bez prečítania, ale čo sa budeme klamať, na to som priveľký slaboch.

„Si v poriadku?"

Palcom krúžim nad displejom. Pozbieram zvyšky sebaúcty a hodím mobil na stôl. Čo sa stará? Po hodine mi príde ďalšia.

„Asi nie si chorá, keď chodíš do fitka ráno. Deje sa niečo?"

Daj sa vypchať. O pol hodinu pípne tretia.

„Fajn, nerozprávaš sa so mnou. Ak si na mňa naštvaná kvôli prášku, mrzí ma to. Nemal som sa do teba starať. Ale záleží mi na tebe a nerád by som videl, ako to do seba pcháš, mohlo by ti to vážne ublížiť. Mám ťa príliš rád na to, aby som sa na to len tak pozeral."

Prečo mi nedá pokoj? Potrebujem všetko sebazaprenie, aby som mu nenapísala, že prášok je len vrchol ľadovca a viac ma štve, že mi neverí, že ma nepozná, hoci sa tvári ako kamarát. Že Stana je nablýskaná pipka a že ak sa mu také baby páčia, je povrchný. Načo mi vôbec píše? Nudí sa, kým Stana odbieha na záchod pudrovať si nos cez reklamné prestávky? Vypnem mobil, aby ma nepokúšal, ale je mi jasné, že dnes sa už nič nenaučím.

Na druhý deň idem cvičiť zase ráno. Možno keď ho neuvidím celý týždeň, prejde to. Čo ak je to ako abstinenčný záchvat? Jednoducho treba vytrvať a zostať čistý. Nahováram si zase len blbiny, je mi jasné, že toto len tak neprehrmí. Príliš som sa na neho namotala.

„Dobré ráno."

Zaseknem sa vo dverách. Za pultom stojí Erik, zavŕtava sa do mňa tými modrými modrými modrými očami. Som paralyzovaná, nedokážem sa pohnúť dnu ani von. Napokon sa obzriem za seba, skúmam únikovú cestu.

„Ani nemysli na to, že zdrhneš, Nina. Kvôli tebe som si vymenil službu. Potrebujeme sa porozprávať."