Fatass to Badass

Kapitola 14. - Prvá hádka

Doma je to ešte horšie. Vykladám z tašky spotený úbor a bojím sa, či sa zajtra dokážem vrátiť do posilky a pozrieť na Erika, keď viem, že dnes je s ňou. Vyťahujem mobil, nemám žiadne nové smsky. Stisne mi srdce. Čo ak mi už nikdy nenapíše? Pohľad mi padne na notebook. Najradšej by som sa niekam zahrabala.

V kuchyni za stolom sedí mama s bratom a Monikou, hustí do nich niečo o tom, že krátke hrubé rezance do polievky sú na svadbu lepšie ako tenké a dlhé, pretože je menšie riziko, že si s nimi hostia zašpinia slávnostné oblečenie. WTF?

Postávam pred otvorenou chladničkou a mám chuť zjesť – zožrať – všetko, na čo len pozriem. Rezeň so šalátom, jaternicu, mamin tvarohový koláč. Kašľať na postavu, aj tak nikdy nebudem mať takú figúru, ako blbá Stana, tak čo na tom záleží? Silou vôle odlepím ruku od rúčky a napustím si vodu. Pokazila mi deň, nenechám si pokaziť aj úsilie, ktoré som do cvičenia investovala za posledné tri mesiace.

Brat mamu počúva len na pol ucha, zato Monika jej visí na perách a hlce každé slovo. Nuž, ona bude nevesta, asi chce mať svadbu tip-top. Nechápem, ako si môže brať môjho brata, je infantilný. Aj teraz na mňa gúľa očami a nafukuje líca. Naznačuje mi tým prezývku, ktorou mi hovoril – Tlstoprdka. Nedokážem si ho predstaviť ako niečieho otca, chúďa dieťa. Zaprisahávam sa, že budem najlepšia teta na svete, nech to malé neskončí ako neandertálec.

Pri pohľade na neho mi niečo napadne. Kedysi veľa cvičil, s Monikou dokonca behali polmaratón a posilňoval. Užíval nejaké bielkovinové preparáty, aby mu narástli svaly. Dlho nebol vo fitku, ale možno mu ešte nejaké zostali. Nechcem sa ho na to pýtať, aby sa mi zase neposmieval. Hodím očkom, stále sedia v kuchyni, a vplížim sa mu do izby. Prehrabem zásuvky, nakuknem do skrine. Na hornej poličke vedľa tajných zásob keksíkov nájdem téglik s názvom Max-muscle. To musí byť ono. Keby som nabrala viac svalovej hmoty, spálila by som viac tuku. Ani si nevšimne, že mu chýba, trochu si odsypem a hneď ju vrátim.

Lenže keď vychádzam z izby, akurát sa s Monikou blížia. Hodím dózu do ruksaku, ktorý nosím na cvičenie, zaplesnem za sebou dvere na detskej a až do večera si čítam a počúvam hudbu. Telefón pre istotu vypnem, aby ma nepokúšal, notebook zasuniem hlboko do poličky.

Na druhý deň idem do fitka s malou dušičkou. Erik sa na mňa usmeje od pultu, ale nemôže sa mi venovať, lebo práve vypisuje akési prihlasovacie formuláre novým klientom. Kým makám na strojoch, pozorujem ho a snažím sa uhádnuť, ako dopadlo rande. Netvári sa ani smutne, ani veselo. Dúfala som, že ku mne príde a sám mi porozpráva, ale dnes je tu plno, nemá ani sekundu čas. Stále od neho ktosi chce nápoje, kľúče od skrinky, dobiť kredit na permanentke alebo vysvetliť, ako funguje stroj. Sklamane docvičím, nahádžem veci do ruksaku a nahnevane zaplesnem dvierka na skrine. Došľaka! Zabudla som v nej elektronický náramok, bez neho skrinku neotvorím. So stiahnutým chvostom musím ísť za Erikom.

„Prepáč, viem, že akurát dnes máš toho nad hlavu, ale zabuchla som v skrinke náramok. Vieš ju otvoriť?"

Roztržito sa usmeje, pretože práve sa snaží opraviť zaseknutý rotoped.

„Iste." Hneď sa postaví a spod pultu vytiahne akýsi univerzálny náramok. Ide so mnou do šatne a otvorí mi skrinku. Zabudla som, že som si včera do tašky vložila Max-muscle. Zrejme mi musel vypadnúť, pretože teraz sa s buchotom vykotúľa zo skrinky. Erik má rýchle reflexy, chytí ho skôr, než dopadne na zem.

„To je tvoje?" pýta sa.

„Áno," natiahnem sa po dóze. Zamračene si číta etiketu.

„Nina, toto berieš? Preboha, prečo? Vieš, aké je to svinstvo?"

„Čo ťa do toho?"

Tvárou mu preletí tieň, výraz mu stvrdne.

„Myslel som, že sme kamoši."

„To aj ja," vyšklbnem mu dózu z rúk a vyletím von z dverí.

---

Ako som hovorila, dnes sa to trochu zašmodrchalo, zajtra to vyriešim :-) Pre všetkých, ktorí majú dnes prvý školský deň želám veľa šťastia :-)))