Lekárske tajomstvo ✅

1.

Nikdy sa jej život nezdal krajší ako toto ráno. Vedela, že väčšina ľudí v utorok ráno vyzerá ako zombíci pochodujúci do práce, no ona to nedokázala. Pretože hudba, ktorá jej pulzovala v ružových slúchatkách ju naladila tak optimisticky, že sa neustále usmievala.

Tanečným krokom plávala po zobúdzajúcej sa ulici zaliatej slnkom neskorého apríla. Jej plavé vlasy s hrdzavým nádychom jej veselo skákali okolo tváre, zdobené jedným z jej mnoha kvetinových, farebne zladených vencov, ktoré k nej neodmysliteľne patrili, rovnako ako starý otrhaný džínový ruksak zdobený odznakmi a kadejakými sprostosťami, ktoré ho oživovali.

Nikdy by o sebe nepovedala, že je hipisáčka, jednoducho bola rojko s večne dobrou náladou. A jej obľúbená hudba a úsmev jej v tom iba pomáhali.

Blížila sa ku škole. Svoj zakladač s väčšími výkresmi chytila pevnejšie pod pazuchou a zabočila smerom ku vchodu strednej umeleckej školy.

Slušne pozdravila ich vrátničku a jelením krokom vybehla po schodoch na najvyššie poschodie.

V strede drevom obloženej chodby tretieho poschodia sa ako ligotavá stuha vinuli obyčajné kovové točité schody, ktoré viedli do jedinečného podkrovného ateliéru ich školy. Presne tam mala namierené, hoci vytrepať tam každý deň dosky veľké meter krát meter a pol nebolo práve jednoduché.

Nakoniec to ale zvládla a ocitla sa v minimalisticky zariadenom ateliéri z bieleho dreva, ktorý bol osvetľovaný obrovskými strešnými oknami.

Keďže bolo skoro ráno, nikto tu nebol. Dosky oprela o stenu a vstúpila hlbšie do priestoru.

V podkrovnom ateliéri sa cítila ako v siedmom nebi. Džínový ruksak si zhodila vedľa maliarskeho stojana, a odznaky, ktoré ho zdobili slabo zacinkali.

V rohu miestnosti boli o stenu opreté plátna najrôznejších veľkostí. Zohla sa k nim a hľadala nejaké, ktoré by dokonale vyhovovalo jej predstavám. Nakoniec si vybrala to najväčšie obdĺžnikovité, aké tam našla a opatrne ho položila na stojan.

Sadla si na stoličku, nachystala všetky farby, a z pohára na stolíku si vytiahla ten najširší štetec. Ranná cesta do školy ju inšpirovala a vnukla jej nápad na nový obraz, s ktorým musela aspoň začať, aby tú myšlienku nestratila. Hoci maľovanie milovala, kopnutia múz u nej neboli práve časté, takže to hneď musela využiť.

Chcela maľovať oblohu napoly cez deň, napoly v noci. So slnkom v ľavom rohu a mesiacom v pravom.

Štetec namočila do ultramarínovej modrej a začala ním natierať pravý horný roh plátna. Milovala to. Zbožňovala, keď do umenia mohla dať časť svojej duše. Napĺňalo ju to neskutočným šťastím a uspokojením, že je dobrá v tom, čo robí.

Bola v takom tranze, že prekonala menší infarkt, keď parkety zavŕzgali tak, že s ňou trhlo a hviezde na tmavomodrom pozadí narástol o krivý lúč naviac.

,,Kristepane Marcus !" Oborila sa na čiernovlasého, vysokého chalana so zelenými očami, ktorý stál na opačnej strane miestnosti. Hľadel na ňu mrzí ma, že som ti zničil maľbu pohľadom, a vystúpil z tieňa.

Vždy si myslela, že na túto školu má až príliš veľký fame. Každé dievča po ňom túžilo, a ani ona príliš nezaostávala. Snažila sa na to nemyslieť, pretože vedela, že aj keby k nej niečo cítil mohlo by to pominúť len čo by okolo prešla nejaká fitnesska s veľkými kozami. Síce, ani ona na tom nebola najhoršie, no jej jedinou láskou v živote bolo umenie, a tak to malo zostať.

,,Prepáč Tiny nechcel som." Zdvihol ruky na obranu, no ona sa naňho nevedela hnevať. Hoci ju celkom priťahoval, bola rada, že nebola jedna z dlhého radu obdivovateliek, ale jeho kamarátka. Mnoho ich nemala, pretože najviac času venovala zdokonaľovaniu sa v rôznych technikách maliarskeho umenia.

,,V pohode, len som zvedavá ako to opravím." Kývla hlavou smerom k plátnu, aby mu naznačila, že jeho prepadnutie malo následky. ,,No ukáž." Postavil sa k nej zozadu a skúmal ten krivý ťah bielej farby na čiernomodrej oblohe.

,,Daj spravím ti to." Natiahol ruku a čakal, že mu podá štetec, no ona naňho hľadela s nedôverou v očiach.

Zasmial sa. ,,Veď sa neboj neroztrhám ti to !" Na tvári sa jej objavil úsmev, a štetec mu strčila do ruky. ,,Ale iba oprav ten ťah, chcem to mať úplne dokonalé." ,,Kedy som ja niečo pokazil ?" S otráveným pohľadom ukázala na krivý lúč, na čo musel chtiac, nechtiac prikývnuť.

Do ruky vzal štetec zamazaný od farby oblohy a postupne ten lúč dokonale zakryl. ,,Ďakujem." Poďakovala a usmiala sa naňho.

Keďže už bolo priveľa hodín, všetky štetce hodila do pohára so zakalenou vodou a z batohu vytiahla neonové bločky, na ktoré napísala svoje iniciálky D.D. Roshall a štítok prilepila na stojan aby ostatní vedeli, kto tu má rozrobenú prácu.

,,Čo máš prvú hodinu ?" Spýtala sa ho, hádžuc si starý batoh na plecia. ,,Dejiny umenia. Ty ?" ,,Techniky. Naposledy sme mali trénovať kriedovými pastelmi. Vôbec mi to nejde." Čelenka z oranžovo-ružovo-žltých kvetov jej začala padať, ale jediným presným pohybom ju vrátila na pôvodné miesto.

,,Tebe že niečo nejde ? To chcem vidieť." Uchechtol sa a sebavedomým krokom podišiel k jej doskám a otvoril ich. ,,Opatrne nerozmaž mi to !" Vystrašene pribehla k nemu a vystrela ruky, akoby chcela svoje krvopotne dokončené dielo ochrániť.

,,Toto že nie je vydarené ?" Rukou prešiel po výkrese, ktorý znázorňoval bielu ľaliu so zlatými tyčinkami v strede. ,,Nie nie je. Ale napríklad také akrylové alebo akvarely, to je moje." Zatvárila sa spokojne, načo sa usmial, dosky zatvoril a podal jej ich. Otvoril jej dvere aby mohla prejsť a on ju nasledoval.

Dieťa kvetov, večná optimistka, rojko či flegmatik. Môžete ju opísať ktorýmkoľvek z týchto slov. No väčšina ľudí ju pozná ako Destiny Donu Roshallovú, nazývanú jednoducho iba Tiny.