Lekárske tajomstvo ✅

13.

,,Čože ?" Zašepkala Destiny. Čo také jej mama zažila ? Čo ju poznačilo na celý život ?

,,Mami čo sa ti stalo ?" Prišla k nej bližšie a objala ju. Jej mama ju síce objala tiež, no plakať neprestala. Hlavu si zložila na jej rameno a zašepkala jej do ucha:

,,Destiny, budem úprimná. Thomas nie je tvoj otec."

...

Práve sa jej v okamihu zrútil celý svet. Ako by mala reagovať ? Čo by mala cítiť ? Strach ? Hnev ? Úzkosť ? Nenávisť ? Asi všetko naraz, pretože nevedela, čo má robiť, ako má reagovať.

Destiny sa od nej prudko odtiahla a rozdýchavala to. Nie. Neverila tomu. Tom musí byť jej otec ! Doteraz sa pamätá, ako ju učil maľovať, bicyklovať sa, ako sa s ňou hral, ako jej rozprával príbehy na dobrú noc....

No jej podvedomie ju presvedčilo, že to tak nie je. Že jej mama hovorí pravdu. Nechcela tomu veriť, ale bolo to tak. No na jej pocitoch a pohľade to nič nezmenilo.

,,Čože ??" Zašepkala. Takmer sa jej podlomili kolená a nebyť dverí za ňou už by sa zosypala na zem. ,,Prepáč zlatíčko. Nechcela som ti to povedať takto, ale...." chcela ju pohladkať po líci, no ona sa odtiahla. V očiach sa jej trblietali slzy.

,,A ako ? Ako si mi to chcela povedať ? Chcela si mi to vôbec povedať ?" Konečne sa zorientovala a zapichla do nej pohľad. ,,Samozrejme že chcela. Tiny niečo také by som ti nemohla zatajiť. Ale nevedela som ako."

,,Mami, kde je môj otec ?" Spýtala sa jej chladne. To ju položilo ešte viac. Veľmi chcela, aby jej bolo ľúto, no nedokázala sa k tomu donútiť. Jej mama sa ledva držala. No na okamih sa pozbierala a narovnala sa.

,,Poď, zavediem ťa za ním." Vstúpila do rámu dverí a pohľadom ju volala za ňou. Destiny nevedela, ako má reagovať. No chcela sa to dozvedieť. Musela. Preto paralyzovane prikývla.

Jej mama na chvíľu zmizla v spálni a po chvíli sa vrátila s čiernym zakladačom, ktorý stískala tak silno, až mala biele hánky. ,,Čo to máš ?" ,,Poď." Bolo jediné čo povedala, a kráčala dole schodmi. Destiny váhala, no po chvíli ju nasledovala.

Nastúpili do auta. Ružu, ktorú jej mama ukradla z ich vázy v dome položila medzi predné sedadlá a naštartovala. Prechádzali cez mesto, až sa dostali k cintorínu na jeho okraji. A Destiny už vedela, prečo to mamu tak zasiahlo. No chcela ísť ďalej. Dokončiť to.

Spolu vystúpili z auta a prešli cez nízku čiernu bránku. Mama ju viedla pomedzi nahrobné kamene do stredu cintorína. Každý krok bol pre ňu čoraz ťažší, preto ju chytila za ruku a viedla ďalej. Mama jej ju stískala čoraz viac. Nakoniec zastali pred jednoduchým náhrobným kameňom z bieleho mramoru.

Destiny sa sústredila na nápis na kameni.

Donald Johannson, *1999- +2017.

,,Nemám slov Destiny, prepáč." Pustila ju a pevne stisla stonku ruže. Nepozerala sa na ňu, pohľadom hypnotizovala nápis na kameni. Ako keby ho chcela prebrať. No to nebolo možné.

Jej mama si opatrne kľakla do trávy a zavrela oči. Destiny si po chvíli kľakla k nej. Toto bol on. Uvedomila si, že jej otec nie je doma, ale leží tu. Priamo pred ňou, v tmavej zemi, prikrytý chladným kameňom.

,,Čo sa mu stalo ?" Spýtala sa po chvíli ťaživého ticha. Objavila sa v nej kvapka zvedavosti, hoci videla, že jej mama je na pokraji zrútenia. Zdvihla svoju mokrú tvár a pozrela sa na ňu.

,,Leukémia. Odmietal lieky, bral ich iba predo mnou. Dávali mu najviac pol roka, no on..." Znova sa rozplakala. Destiny iba upierala svoj zrak na nápis na kameni. Predstavovala si, aký bol. Ako vyzeral, aký mal hlas, čo mal rád, čokoľvek čo by ho utváralo.

V hlave mala toľko otázok. Nevedela, ktorú sa opýtať najskôr. No jej mama začala rozprávať sama:,,Si úplne ako on. Aj talent na maľovanie máš po ňom. Pozri sa." Otvorila čierny zakladač, ktorý doteraz ležal pri nich v tráve a otvorila ho. Obe si sadli do trávy a zadívali sa na kresby, ktoré v ňom boli uložené.

Zastavil sa jej dych. Boli nádherné. Hoci iba nahrubo naskicované, ona by niečo také s obyčajnou ceruzkou nikdy nedokázala. Na tých kresbách bola mama. V rôznych situaciách. Tie kresby ju doslova zhypnotizovali.

,,To je nádhera." Vydýchla a vzala ho do rúk. Listovala v ňom ako v kronike.
Tak toto jej odovzdal. No zaujímala ju ešte jedna vec.

,,Videl ma vôbec ?" ,,Bohužiaľ nie." Zvesila hlavu a utrela si líca. ,,Zomrel než si sa narodila. To ma mrzí najviac. Že nevidel, akú nádhernú dcéru má."

Bolo toho na ňu čoraz viac. Nestíhala to spracovať. Tornádo pocitov jej ničilo vnútro čoraz viac. Nestíhala cítiť nič.

,,Vtedy som netušila, čo budem robiť a ako sa o teba postarám...no vtedy prišiel Tom a pomohol mi postarať sa o teba..."

Zakladač položila na zem a vyskočila na nohy. Neuniesla to. Takmer si vytrhala všetky vlasy. ,,Tiny..." Oslovila ju a tiež sa postavila. Bez slova sa rozbehla preč. Kľučkovala pomedzi kamene, vyletela von z cintorína a bežala po chodníku. Čo najďalej od toho miesta.

***

Ani netušila, kde skončila, no nakoniec jej došiel dych a ona spomalila. Nohy a hrudník mala v jednom ohni. Konečne sa rozhliadla okolo seba, hoci cez slzy v očiach nič nevidela.

Sadla si a chrbtom sa oprela o bledožltú stenu budovy. Hlavu si schovala medzi kolená. Uvedomila si, že pred minulosťou neutečie. Neutečie pred pravdou a pred tým, kým je.

Destiny Dona Roshallová. Povedala si v duchu. Zrazu sa jej vlastné meno zdalo cudzie.

Destiny Dona Johannsová. Znelo to oveľa lepšie. Síce jej rozum vravel, že to nie je jej meno, no stotožnila sa s ním oveľa viac. Áno, Destiny Johannsová. To som ja.

,,Tiny preboha čo tu robíš ?!" Začula nad sebou hlas. Zdvihla pohľad a zbadala tvár, ktorú lemovali pramene havraních vlasov.

,,Marcus ?" Oslovila ho váhavo. Musela vyzerať strašne. Červené opuchnuté oči, mokrá tvár, roztečený makeup. Jeho ruka vystrelila smerom k nej. Chytila ju a Marcus ju postavil na nohy. Padla do jeho náručia a silno ho objala. Chvíľu bol prekvapený, no rýchlo sa spamätal a skryl ju do svojho objatia.

,,Tiny čo sa ti stalo ?" Spýtal sa ustráchane. Pokrútila hlavou. ,,Nič len...je toho na mňa veľa." ,,Ššš neboj." Začal ju opatrne hladkať po vlasoch. Pomaličky ju to ukľudnilo. ,,Kde máš veniec ?" Odtiahol sa od nej a zrak uprel na jej hlavu, ktorú vždy zdobila kvetinová čelenka.

,,Čože ??" Vydesene si siahla rukou na hlavu, no necítila na nej nič. ,,Ah sakra, musel mi spadnúť keď som bežala." ,,Kam si bežala ?" ,,To nie je dôležité." Mávla nad tým rukou. ,,Poď ideme ho nájsť." Ruku uložil na jej ramená a tým ju držal blízko pri sebe.
Spolu vykročili smerom, odkiaľ prišla.

,,Marcus ?" Pozrela naňho po chvíli. ,,Áno ?" ,,Máš ešte nejaké zásoby ?" Zvraštil čelo. ,,Asi áno, ale len doma. Načo ?" Znova sa pozrela pred seba a zťažka si vzdychla. ,,Potrebujem trochu vypnúť."

Videl, že je na pokraji zrútenia, preto mal rozum, a nepýtal sa jej, čo sa dialo. Bez slova prikývol a pohladkal ju po ramene. ,,Jasné, dobre." Zvyšok ich cesty prebehol potichu. Keď našli jej kvetinovú čelenku s dúhovo pastelovými kvetinami, nasadila si ju na hlavu a čo najrýchlejšie kráčali k Marcusovi domov.