Lekárske tajomstvo je nepísané pravidlo, ktoré hovorí že doktor nesmie nikomu hovoriť o stave svojho pacienta.
Ona však hovorila iba o jednom. O tom, ktorého nedokázala zachrániť.
Dohodli sa, že sa stretnú podvečer. Obaja boli teraz pacienti a hoci mali času dosť, stále museli počkať kým im spravia všetky vyšetrenia.
Bolo pol siedmej večer, keď sestrička odišla po tom, čo jej dala poslednú dnešnú dávku liekov. Slnko už zapadalo a zalialo jej izbu mäkkým, žltým svetlom. Pred chvíľou jej napísal, že vyšetrenia má za sebou, takže za môžu zísť.
S úsmevom na tvári sa vyhrabala z pod periny, natiahla si svoj župan, nohy si obliekla do čiernych legín a obula si huňaté papuče. Keďže si vlasy nedokázala dať dokopy tak, aby držali, nechala ich rozpustené. Dnes jej sestrička pomohla umyť si ich, takže boli konečne čisté, lesklé a voňali ako pomaranč s medom.
Potichu vykĺzla na chodbu a vyviezla sa o tri poschodia vyššie. Keď vystúpila z výťahu, zvítali sa priateľským objatím.
,,Chcem ti niečo ukázať." Viedol ju naspäť do výťahu. ,,Čo také ?" Bola naozaj zvedavá, čo vymyslel. ,,Myslím že ako umelkyni sa ti to bude páčiť." Usmial sa a na ovládacom paneli výťahu stlačil 14. Poschodie, čo znamenalo strecha.
Vystúpili z výťahu a hneď ako otvorili dvere, zalial ich slnečný svit zapadajúceho slnka. Do jej tyrkysových očí zasvietilo tak ostro, že nabrali doslova lagúnovú farbu.
,,No páni !" Užasnuto otvárala ústa. Na samotnom vrchole nemocnice nebola ešte nikdy. Bolo to oveľa lepšie, ako z toho miesta, kam chodievali s Kylom.
,,Tak toto by bol obraz za milión." Otočila sa na neho. ,,Preto mám pre teba toto." Zpoza chrbta vytiahol biely diárik. Na jeho obale bola vytlačená jej tvár, pozerajúc sa do zeme s jemným úsmevom na tvári a vencom vo vlasoch.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Názov knižky bol Kúsok z Destiny. Nezmohla sa na slovo. Striedavo skákala pohľadom z obalu knižky na neho. ,,Kde si ho zohnal ?" ,,Otcova sestra má malú firmu, poprosil som ju, či by to nevytlačila. Bol som po to dnes poobede."
,,Ty si nemal rezonanciu?" Záporne pokrútil hlavou. ,,Hneváš sa ?" Zatváril sa previnilo, no hnev by teraz necítila, ani keby sa k tomu donútila. So slzami šťastia sa mu hodila okolo krku. Hlavu si zaborila do jeho hrude a vnímala jeho vôňu, zatiaľ čo on ju hladkal po vlasoch.
,,Asi by som mala, že ?" Pozrela sa na neho a vymenili si milé úsmevy. ,,Noo, nemusela by si." ,,Veď ani nie. Ďakujem." Na líce mu dala malú pusu a jeho tvár nabrala trochu zdravšiu farbu.
Knižku otvorila a zistila, že v skutočnosti je to zošit na kreslenie. Otočila ho a pozrela sa na zadnú stranu. Zozadu bolo napísané venovanie:
♡Pre Destiny, aby sa s nami podelila o svet, ako ho vidí ona.♡
,,Je to krásne." Usmiala sa nad tým. ,,Ešte aby nie. Robil som to pre teba." Každé jeho slovo ju napĺňalo hrejivým pocitom šťastia. Tak veľmi ju tešilo, že jej rozumie.
Sadli si na štrkom vysypanú strechu a opreli sa o plechovú dosku pokrývajúcu ventilačnú šachtu. Destiny sa mu úplne odovzdala. Hlavu si zložila na jeho rameno, vyložila si naňho nohy a uhniezdila sa v jeho náručí. Zavrela oči a vnímala iba to, ako sa mu pravidelne dvíha hrudník.
Nechala, aby jej zapadajúce slnko zohrialo tvár. ,,Ozaj, takmer som zabudol." Vytrhol ju z malého tranzu. ,,Hmm ?" Pozrela sa naňho. ,,Môžem ?" Opatrne jej chytil ruku v sádre a zo zadného vrecka vytiahol červené pero. So súhlasným úsmevom mu nastavila kúsok voľnej bielej plochy uprostred mora grafitti od Marcusa.
Chvíľu obdivoval to prepracované grafitti, a potom sa podpísal: ,,Loving Chris ❤❤❤"
,,Ďakujem." Otočila celou rukou, aby videla celkový vzhľad. Jeho červený podpis bol v mori čiernych čarbancov ako maják v tme. ,,Poď sem." Znova ju uložil do svojho náručia. A znova zi iba užívali prítomnosť jeden druhého.
,,Destiny Roshallová." Ozval sa po chvíli, keď slnko takmer zmizlo za budovou. ,,Johannsová." Opravila ho a zadívala sa do jeho machovo zelených očí. ,,Destiny Johannsová." Rukou jej prešiel po chrbte a naskočili jej na ňom jemné zimomriavky.
,,Môžem ti povedať lekárske tajomstvo ?" Usmial sa na ňu a priblížil sa k jej tvári.
,,Lekárske tajomstvo by si nemal prezrádzať." Zavrela oči a snažila sa spomaliť svoj dych. Za ucho jej zastrčil pramienok vlasov a jemne ju chytil za líce. Nedokázala sa ovládať, a pery sa jej roztiahli do obrovského úsmevu.
Jemne sa zasmial a venoval jej dva božteky. Najprv jeden na pery, a druhý na čelo. V duši jej trieskal ohňostroj šťastia. Dobre že sa z neho netriasla. Nakoniec predsa len otvorila oči. Nikdy sa na ňu nepozeral vľúdnejšie.
,,Ľúbim ťa Destiny. Ani netušíš ako." Pohladkal ju po tvári a nechal ju, aby sa k nemu znova pritúlila. ,,Ah Chris. Aj ja ťa ľúbim." Hlavu si znova zložila na jeho rameno s blaženým výrazom na tvári.
Situácia sa nedala opísať slovami. No nebolo treba. Na jej vyjadrenie stačil pocit. Láska.
