Lekárske tajomstvo ✅

12.

Domov sa viezla s mamou. Bez slova. Vedela, že má veľký problém, takže k ťažobe viny za Kyla sa pridala aj vina za porušenie pravidla Nebav sa s pacientmi. Žralo ju to zvnútra. A popravde, bála sa toho, čo bude doma.

,,Zavri dvere." Mama sa usadila na jej posteli a narovnala sa. Destiny váhavo zavrela dvere. Vovnútri sa išla každou chvíľou zosypať. Neznášala, keď si ju takto zavolala na koberec. Ale narovinu, kto by to mal rád ? Citové a nervové vydieranie, k tomu prednáška o zodpovednosti a rozmýšľanie nad sebou. Síce to neznášala, no v takýchto chvíľach sa svojej mamy naozaj bála. Toto už nebol rešpekt, toto bolo modlenie za to, aby to prešlo čo najrýchlejšie.

,,Prečo si porušila našu dohodu ?" Začala. V jej hlase bolo cítiť sklamanie. Sklamanie z jej vlastnej dcéry. Destiny iba previnilo zvesila hlavu. Pokiaľ to chcela prežiť bez výčitiek svedomia, musela zvažovať každé slovo. No jediná otázka, na ktorú nevedela odpovedať, bola PREČO.

Mala svoje argumenty. No musela byť veľmi opatrná, ktoré z nich jej predostrie. ,,Destiny prečo si ju porušila ?" Zopakovala dôraznejšie.

,,Ja...neviem." ,,Aha...takže nevieš." Stále do nej zabodávala oči ako dýky.
,,Dovolila som ti pohybovať sa po nemocnici s jedinou podmienkou, a aj tú si porušila. Povedz, ako ti mám teraz veriť ?" Hovorila pokojne, no Tiny vedela, že každú chvíľu vybuchne.

,,Mami ale predsa nemô..." ,,S koľkými si hovorila ?" Skočila jej do reči, hoci to sama neznášala. ,,Nemôžeš mi zakázať..." ,,Tak s koľkými si sa bavila ?" Tiny pochopila, že nemá zmysel jej nič vysvetľovať, kým nedostane odpoveď.

,,Iba s Kylom a Chrisom." ,,Iba s nimi ??" Znova o niečo zvýšila hlas, no už ju tak nevraždila pohľadom. ,,Mami ale nemôžeš mi predsa zakázať mať kamarátov !" Konečne sa ozvala. ,,A prečo si nenájdeš nejakých kamarátov v škole ?" ,,Ja si proste v škole z nikým nerozumiem." ,,A čo Marcus ?"

Marcus bol osobitný prípad. Áno bol jej kamarát, no pri ňom nebola úplne sama sebou, hrala sa na oveľa odvážnejšiu a takú, že nemá žiadne zábrany, aby naňho pôsobila zaujímavo. No len s Kylom a Chrisom bola sama sebou. Vysmiata, šialená.

,,Marcus je niečo iné." Musela prerušiť očný kontakt a rukami si vošla do vlasov. ,,Takže to nie je tvoj kamarát ?" ,,Ale je len..." ,,Tak prečo netráviš viac času s ním ?"

,,S Kylom a Chrisom je väčšia sranda. Marcus je taký moc frajerský." ,,Kyle a Chris sú moji pacienti a ja si neželám, aby si sa s nimi stretávala." ,,Mami ale prečo ?" ,,Destiny je to iba pre tvoje dobro ver mi." ,,Ako môže byť dobré nestretávať sa s kamarátmi ?"

Jej strach už davno zmizol a nahrafil ho hnev. Z toho, že jej mama ju chce obrať o kamarátov a nechce jej dať ani objektívny dôvod.

,,Prestaň na mňa zvyšovať hlas !" ,,Tak prečo sa s nimi nesmiem baviť ?" Teraz už kričali obidve a ani jedna nemienila ustúpiť.

,,Nechcem aby si zažila tú bolesť zo straty !" Destiny sa na chvíľu stiahla a zamyslela. Bolesť zo straty ? Akej straty ?

,,Mami dnes som stratila svojho najlepšieho kamaráta. Počula si ako som sa s Kylom hádala. Myslíš si, že to nebolí ? Že ma to nežerie zvnútra ?!"

No jej mama iba krútila hlavou. Bola na pokraji síl. Spod pevne zavretých viečok sa jej začali kotúľať drobné slzy.

,,Nie, toto je úplne iná strata. S Kylom sa zmierite a znova bude všetko v poriadku. No predstav si, že by zomrel a ty by si ho už nikdy nevidela. Nikdy by ste sa už spolu nestretli. Navždy by si bola bez neho..."

Destiny stála ako obarená. Takto nad tým neuvažovala. A ani nechcela. Úplne pri ňom zabudla na to, že je pretkaný rakovinou a nechcela ani pomyslieť na to, že by sa s ním už nikdy nezasmiala...

No jej mama do nej oprela svoje červené oči a pomedzi slzy dodala: ,,Nechcem, aby si zažila to, čo ja."