Lekárske tajomstvo ✅

2.

Hneď ako zazvonil zvonček oznamujúci koniec šiestej hodiny, zbalila si všetky výkresy, nákresy a s doskami pod pazuchou bežala na zastávku, kde nastúpila na prvý autobus smerujúci do nemocnice.

,,Ahoj mami máš čas ?" Vystúpila na konečnej zastávke nemocnice spolu s niekoľkými staršími ľuďmi a rozhodla sa zavolať mame. ,,Už si tu ?" Znela dosť zaneprázdnene. ,,Hej práve vystupujem." ,,Dobre tak poď teraz som na chvíľu v kancelárii." ,,Okej ahoj !" ,,Čau." Zrušila a mobil si strčila do ľavého zadného vrecka svetlomodrých vydratých kraťasov, ktoré boli kedysi džínami.

Slnko naberalo na obrátkach. Keď kráčala po betónovom námestí nemocnice, zohrievalo každý jej krok a pieklo na jej čierne vydraté nadčlenkové konversky. No napriek tomu veselo mykala hlavou do rytmu hudby v slúchatkách a každého, kto išiel okolo, či už pacient, doktor, alebo niekto z personálu pozdravila veselým kývnutím hlavy.

Jej rodičia doslova zasvätili svoje životy pomáhaniu onkologickým pacientom. Spoznali sa vo svojej profesii, a pomáhanie iným ľuďom ich dalo dokopy. Tým, že za nimi chodila do práce, s nimi nie len trávila veľa času, ale sa od nich aj veľa učila.

Videla, že k práci s ľuďmi a navyše keď majú takéto vážne ochorenia, treba veľa trpezlivosti, súcitu a pochopenia. Aj ona na tom pracovala. Chcela byť milá, súcitná a priateľská, aby ju mali všetci radi. No niekedy sa príliš hanbila, pretože sa bála, čo si o nej ostatní myslia.

Konečne ju ovial chladný vzduch nemocničného interiéru. V spletitom bludisku chodieb sa vyznala ako astronóm v hviezdnej oblohe. Preto presne vedela, kadiaľ má ísť, aby sa dostala k výťahu.

Keď zastavil na ôsmom poschodí a vystúpila, ruch nemocnice v dolných poschodiach komplexu zrazu zmizol a nahradila ho pokojná atmosféra onkologického oddelenia. Vlasy si voľnou rukou zhrnula dokopy a zdvihla, aby si prevetrala spotenú šiju.

Zahla do pravej chodby a zastala pred hladými bielymi dverami s mliečnym sklom. Na kovovej ceduľke vedľa nich sa leskol nápis Dr A. Roshall. Ako vždy trikrát zaklopala a po chvíli sa zvnútra ozvali kroky a v zápätí sa vo dverách objavila jej usmievajúca sa mama.

Hnedý narýchlo zviazaný konský chvost mala rozlietaný na všetky strany. Bordové tričko zastrčené za bielymi nohavicami mala prekryté dlhým, vejúcim bielym plášťom s vyhrnutými rukávmi a vizitkou pripnutou na vrecku, ktorú má každý zamestnanec nemocnice, lenže tá jej sa odlišovala červeným pásikom, ktorým sa označovala vizitka doktora.

Hoci mala zaneprázdnený pohľad, usmiala sa na ňu. ,,Ahoj Tiny." Objala ju tak ako to išlo, pretože dosky jej v tom trochu bránili. Aj Destiny ju objala. ,,Ahoj." ,,Poď ďalej."

Obe vošli do moderne zariadenej kancelárie a jej mama za nimi zavrela dvere. Hneď na to sa prudko otočila a začala spratávať papiere na stole.

,,Tak ako bolo dneska v škole ?" Opýtala sa no pokračovala v upratovaní. ,,Noo..." Nevedela ako sa vykrútiť z toho, že z dejín umenia z obdobia impresionizmu dostala trojku. Hoci sa to učila asi tri dni, každý deň po 5 hodín, bolo toho tak strašne veľa, že sa jej to všetko plietlo dokopy a na písomke si nikdy nevedela spomenúť, čo má napísať.

,,Celkom pohoda. Ale tie kriedy mi stále nejdú." ,,Mala by si s nimi maľovať viac. Cvičenie robí majstra." Nemala čas sa na ňu ani pozrieť, pretože stále lietala od jednej poličky k druhej a ku stolu, za ktorý si nakoniec sadla a ťukala niečo do počítača.

Destiny si sadla na zelený rozkladací gauč nachádzajúci sa za stolom pri ľavej stene a opatrne naň oprela svoje dosky. ,,A ráno som začala s novým obrazom." Takmer sa jej zabudla pochváliť. To už jej mamu zaujalo natoľko, že odvrátila zrak od obrazovky a svoju stoličku na kolieskach nasmerovala k nej.

,,To je super ! A aký ?" Usmiala sa zvedavo, no Destiny sa iba zasmiala. ,,Nepoviem, uvidíš ho, keď bude hotový." ,,Naozaj ? No dobre, ale určite bude krásny." Povzbudivo sa usmiala a znova vstala.

,,Prepáč nemám teraz veľa času lebo sme prijali nového pacienta ale keď budem mať čas, prídem. Počkáš tu ?" ,,Jasné." ,,Karta je tu na stole tak keď budeš hladná choď si zobrať obed." Oficiálny dôvod, prečo chodila po škole do nemocnice bolo kvôli obedom. Pokiaľ jej mama dala kartu, mohla si na jej meno objednať akýkoľvek obed. A hoci to boli strašne veľké porcie, takmer vždy to bolo niečo dobré.

,,Jasné neboj." Prikývla a jej mama spokojne odišla preč.

No Tiny dlho neobsedela. Schmatla svoj batoh a vyrútila sa na chodbu. Hneď čo jej mama povedala o novom pacientovi, vedela, že na lekárske tajomstvo kladie veľmi veľký dôraz a nemalo by zmysel pýtať sa jej na to. No vedela, kto by ju mohol zasvätiť.

Ako kráčala chodbou k izbe číslo 24, zastavil ju mamin šéf, Doktor Brighton. ,,Ahoj Destiny ako sa máš ?" Oslovil ju, ako keby ju nevidel sto rokov, pritom s ním predvčerom hovorila. ,,Ale ujde to." ,,No čo, chystáš si znova nejaký majstrovský kúsok ?"

Spokojným pohľadom prebehla po obrazoch, ktoré zdobili celé oddelenie. Boli to totiž jej práce. A doktor Brighton jej niekedy ako vedúci oddelenia daroval menší obnos za to, že jej diela to tam oživujú.

,,Áno chystám ale začala som iba dnes ráno a...neviem koľko mi to bude trvať, hádam sa to vydarí." Hovorila s ním s rešpektom a úctou, pretože predsa len bol o niečo viac ako len obyčajný doktor. No horela nedočkavosťou, a preto nervózne prešlapovala z nohy na nohu a pevne stískala svoj batoh.

,,Určite. Tak ho potom dones, možno ho znova niekam zavesíme." Kývol hlavou smerom na prázdne miesto na stene oproti nim. ,,Jasné donesiem." ,,Dobre, tak ahoj." ,,Dovidenia." Odzdravili sa a ona mohla konečne pokračovať vo svojej ceste.

Konečne zaklopala na dvere a bez čakania ich otvorila. ,,Kyle ??" Zvrieskla na celú izbu. ,,Hmm ?" Z malej kúpeľne, ktorá patrila k izbe vykukol vyšportovaný chalan v bielej mikine a sivých teplákoch.

,,Čau Tiny." Zamumlal, pretože mal práve v ústach zubnú kefku. ,,Moment." Vrátil sa do kúpeľne a umyl sa. Ona zatiaľ netrpezlivo mykala nohou. Keď konečne vyliezol von, privítal ju úsmevom a objatím, čo mu rada vrátila.

,,Ahoj. Musím sa ťa na niečo spýtať." ,,No sem s tým." ,,Nejdeme radšej...na vzduch ?" Žmurkla na neho, na čo sa obaja sprisahanecky zasmiali a opustili jeho izbu.