Lekárske tajomstvo ✅

16.

Hneď na druhý deň za ňou dobehli aj Marcus s Rayom. Vyzerali naozaj hrozne, no aspoň jej zdvihli náladu a necítila sa tak sama.

Keďže Marcus je majster na techniky kreslené každodennými pomôckami, vyzdobil jej celú sádru. S obyčajnou centrofixkou jej okolo celej sádry ovinul nádherné grafitti, uprostred ktorého sa nachádzali ich mená. Bola to ukážková fotka na instagram, preto ju tam hneď zavesila.

No kázala mu tam nechať trochu miesta aj pre ostatných. Pre Chrisa, Roseline.....pre Kyla. Čoraz viac ju trápila ich hádka. Tak rada by za ním išla, no rodičia aj doktorka jej kázali oddychovať, takže nemohla robiť nič, okrem premýšľania nad tým, čo mu povie.

***

O

pár dní bola konečne schopná vyliezť z postele a pohybovať sa navoľno, hoci ju stále trochu motalo. Rodičia jej na izbu doniesli nejaké to oblečenie, nabíjačky na techniku a aj vecičky na kreslenie, aby mohla ďalej trénovať. Hoci to bolo zvláštne, ďakovala bohu za to, že sa jej nezlomila pravá ruka a mohla kresliť ako doteraz.

Keďže bola príliš hladná, vstala, na biele tričko si navliekla svoj šarlátový župan a ruku si zavesila do šatky. Obula si svoje huňaté papučky a pomaly kráčala smerom do jedáne.

No ešte sa vyviezla na ôsme poschodie, na detské onkologické oddelenie. Až teraz si uvedomila, ako veľmi jej toto miesto prirástlo k srdcu. Práve vďaka ľuďom, ktorí sa tu nachádzali. Mama, Kyle, a Chris.

Ako vždy trikrát zaklopala na biele dvere maminej kancelárie a v momente jej s úsmevom otvorila.

,,Ahoj. Dáš mi kartu ?" Usmiala sa na ňu, a ona jej ju podala. ,,Vieš, čo je pozitívne na tejto situácii ?" ,,Nie." Jej mama sa potmehútsky uškŕňala. ,,Že ťa mám pod dohľadom o tri poschodia nižšie."

Obe sa nad tým zasmiali, lebo to bola pravda. Teraz ju mala pri sebe neustále, dokonca aj v práci.

,,Počkaj, zopnem ti tie vlasy." Jej zlepené, mastné vlasy zhrnula dokopy a pomocou gumičky na Destininom zápästí ich zopla do strapatého drdola v strede hlavy. ,,Ďakujem." ,,Tak bež. A daj si pozor." Objali sa na rozlúčku a Destiny sa opatrne vybrala smerom k výťahu.

Keď vystúpila v hlavnej hale, vybrala sa smerom, ktorý ju mal zaviesť do jedálne. No keď na chodbe zabočila smerom doprava, zastavila sa. Pred ňou sa vynoril automat na kávu, no pri ňom stál Kyle. Páni. Hoci sa videli pred týždňom, pohľad naňho ju prekvapil.

Skláňal sa k okienku a niečo ťukal. No bol oblečený v civile. Biela mikina prekrytá čiernou džínovou bundou, čierne zodraté džíny a čierne vansky na nohách. Nechápala, prečo je takto oblečený. Veď po nemocnici sa zakaždým pohyboval iba v teplákoch. V hlave sa jej začala formovať myšlienka, ktorá jy znervózňovala čoraz viac. Čo ak odchádza ?

V tom momente zdvihol pohľad a zabodol ho do nej. Nedokázala z neho nič vyčítať. Iba tam stál a pozeral na ňu. Naprázdno preglgla, pretože nemala poňatia, čo sa chystá urobiť.

Káva, ktorú mu podal automat chytil do svojej umelej ruky a vykročil smerom k nej. Trochu jej odľahlo, lebo to pre ňu znamenalo nádej na uzmierenie. S malou dušičkou vykročila smerom k nemu, no čím bližšie bola, tým viac cítila jeho prázdny a chladný pohľad.

,,Ahoj Tiny." Pozdravil ju dokonale neutrálne a odpil si z kávy. ,,Ahoj." Nadýchla sa a pevne stisla pery. Hoci si čiastočne premyslela, čo mu povie, nedokázala prísť na tie správne slová.

Premeral si ju zhora dole. ,,Čo sa ti stalo ?" V jeho očiach zachytila zrnko súcitu. ,,Ehm...mala som havárku. Som tu už pár dní." ,,Hej ? Hádam nič vážne." Stále mal nasadenú masku, akoby sa spolu stretli prvý krát. Ťažilo ju to.

,,Nie, už som v pohode." Zahladila si vlasy. ,,Môžem ?" Kývol hlavou smerom na jej sádru bez náznaku akejkoľvek emócie. ,,Jasné." Zo sivého batohu na chrbte vytiahol čierne pero a ona mu nastavila ruku tak, aby sa mohol podpísať na biele miesto. Ani sa nepozastavil nad jej výzdobou, jednoducho na ňu položil hrot pera a načmáral tam jednoduchý podpis. Žiadny smajlík, či dokonca srdiečko, nič.

,,Díki." Narovnala sa a tentokrát si premerala ona jeho. ,,Odchádzaš ?" Opýtala sa skôr, než stihla zaváhať. ,,Uhm" zahmkal na súhlas a znova si odpil. ,,Naši prerábajú dom, ideme bývať k strýkovi do Edinburgu. Je tam škola pre zdravotne znevýhodnených takže..."

,,Aha." Znova stisla pery. Najradšej by sa mu teraz hodila do náručia z vyplakala sa. Naozaj ju mrzelo, čo mu vtedy povedala. Najviac ľutovala toho, že tie slová nemohla vziať späť. A teraz ho stratí, asi navždy.

Z vrecka nohavíc vytiahol mobil a začal niečo ťukať. ,,Kyle, ja.....naozaj ma mrzí, čo som ti povedala." Konečne sa odhodlala ospravedlniť sa. No s ním to ani nehlo. Ďalej ťukal do mobilu a nevenoval jej ani pohľad.

,,Nechaj to tak. Už sa to stalo a nezmeníš to. Tak načo sa tým trápiť." Odpovedal s povzdychnutím a mobil si strčil naspäť do vrecka. ,,Jasné." Zašepkala si pre seba a kývla hlavou na súhlas.

,,Už musím ísť naši ma čakajú vonku." Mávol rukou smerom ku skleneným posuvným dverám, vedúcim na parkovisko.

,,Okej. Tak teda.......ahoj.." Naposledy sa odhodlala pozrieť mu do tých ľadovo modrých očí. No v tom momente, ako sa ich pohľady stretli, v nich zahorela iskra. Priblížil sa k nej rýchlosťou svetla a pobozkal ju na jej suché pery.

Destiny bola paralyzovaná. Cítila sa, akoby jej explodoval mozog. No než sa stihla spamätať a urobiť niečo, odtiahol sa, a jeho oči boli znova chladné.

,,Zbohom Destiny." Nič viac nepovedal. Rázne prešiel okolo nej a ponáhľal sa smerom k východu. Len čo zmizol za dverami, uvedomila si, čo sa práve stalo. Kyle ju pobozkal. Na rozlúčku. Na znak toho, že kapitola ich príbehu práve skončila.