Lekárske tajomstvo ✅

19.

Dnes bol najkrajší deň v ich životoch. Nielen že ho prežili spolu, ale spojili sa aj ich cesty.

Všetci svadobní hostia postupne vychádzali z kostola a zhromažďovali sa pozdĺž cestičky vysypanej lupeňmi kvetov. Všetci nadšene tlieskali a sprevádzali novomanželov hlasnými pokrikmi.

Destiny sa nikdy necítila krajšie. Jej srdce bolo plné radosti, šťastia a lásky. Lásky, ktorú zdieľala s človekom, ktorý kráčal po jej boku. Možno do seba neboli bláznivo zamilovaní už od začiatku, no obaja sa ešte museli spoznať úskalia života. A čím viac ich prekonávali spolu, tým viac sa ich srdcia spájali. A keď obaja dospeli, prišli na to, že nemôžu žiť bez toho druhého.

Ľahký vánok, ktorý niesol drobné zrnká peľu, jej jemne nadvihol z pavučiny utkaný závoj, ktorý bol pripevnený na veniec s jemných, bielych kvetov. Na tvári jej hral šťastný úsmev a v očiach sa jej leskli slzy. V rukách stískala kyticu z bielych ruží, pivónií a margarétok. Druhou rukou držala svojho manžela, s ktorým sa chystala prežiť zvyšok života.

V dave ľudí uvidela aj Kyla. Hoci na svadobné oznámenie nikdy neodpísal, bola rada, že prišiel. Práve keď kráčala okolo neho, zadívala sa naňho so starými spomienkami v očiach. No on sa na ňu usmial prajne a súcitne.

,,Želám vám spolu krásny život." Formálne ju pobozkal na obe líca, no ona v tých bozkoch cítila odpustenie. Odpustenie za chyby z nerozvážnej mladosti. ,,Ďakujeme." Poďakovali novomanželia a pokračovali po ceste, ktorá ich každým krokom približovala k ich šťastiu.

Spolu nasadli do čierneho auta, ktoré bolo na kapote zdobené bielymi stuhami a kyticou bielych anemoniek.  Chytili sa za ruky, ktoré im zdobili strieborné obrúčky. Obaja na nich mali vygravírované ekg v tvare srdca, aby nikdy nezabudli na to, ako sa spoznali.

Destiny mala ich nákresy v Kúsku z Destiny uložené už 4 roky. Dlhé 4 roky, počas ktorých čakali na to, aby dozrel ich čas. Za ten čas prešli mnohými skúškami, no tým viac sa milovali a dočkali sa toho dňa, kedy si ich konečne vymenili.

V pamäti si navždy uchová ten deň, kedy ju požiadal, aby sa stala jeho ženou. Ten deň bol najšťastnejší v jeho živote, pretože jeho rakovinu sa podarilo zastaviť. Síce ju v mozgu stále mal, no už ho neohrozovala tak výrazne ako doteraz.

Tie roky strávené liečením a operáciami konečne skončili a dali mu nádej na dlhý a plnohodnotný život. Život, ktorý chcela stráviť po jeho boku.

Na oslavu jeho víťazstva nad smrťou ju pozval na večeru, kde jej venoval ten najkrajší dar. Dar lásky, zhmotnený do podoby tenkého strieborného prstienku s ružovým drahokamom. V živote zaváhala v mnohych veciach. No táto medzi ne nepatrila ani náhodou.

Auto sa s radostným trubením pohlo. Obaja sa na seba pozerali s láskou v očiach. Chytil ju za tvár a pobozkal ju na pery, jemne ako pierko.

,,Milujem ťa Destiny Johanns Maylessová." Oslovil ju celým menom. ,,Aj ja ťa milujem Christian Mayless."

Svadobná hostina sa konala v reštaurácii na konci mesta. Bola to nádherná reštaurácia. Obrastená brečtanom, so záhradou a tanečným parketom, ktorý žiaril svetlom zo svetelných reťazí.

Auto práve míňalo cintorín. A v hlave sa jej vynorila neodkladná myšlienka.
,,Prosím zastavte !!" Zakričala na vodiča a ten prudko stúpil na brzdu. Chris nechápal, čo sa deje. Pozrel sa na ňu so strachom v očiach. ,,Tiny stalo sa niečo ?" Destiny vystúpila a pozrela sa na neho. ,,Neboj sa. Hneď sa vrátim." Venovala mu bozk na znak ospravedlnenia a vykročila smerom na cintorín.

Jej jednoduché biele šaty z padavej látky s úzkymi, dlhými rukávmi, ktoré jej odhaľovali ramená sa pri každom jej kroku vlnili ako vodná hladina. Hneď ako zišla z chodníčka, opätky jej bielych črievičiek sa zaborili do jarného trávnitého porastu.

Zastala pred hrobom svojho otca. Zavrela oči a predstavila si ako sa pozerá na to, ako sa jeho dcéra vydáva. Svoj zrak uprela na nevädzovomodrú oblohu, na ktorej žiarilo slnko a zohrievalo májovú prírodu. Cítil jej šťastie. A preto jej zoslal takýto nádherný deň.

,,Ahoj oci." Prihovorila sa mu so zrakom upreným na fotku na náhrobnom kameni. ,,Dnes som sa vydala za muža, ktorého milujem. Viem, že s ním budem šťastná."

Chytila si lem sukne a opatrne si kľakla na kolená. ,,Je správne prísť za tebou v tento deň. Pretože verím, že ma vidíš. A dúfam, že sa raduješ so mnou."

Naposledy stisla svoju svadobnú kyticu, a položila ju na jeho náhrobný kameň. Práve dnes si takto uctila nielen jeho, ale aj jeho pamiatku. Hoci im s mamou nebolo dopriate šťastie, verila že jej ho prial. Že jej ho želali obaja.

,,Zbohom oci." Do neba vyslala vzdušný bozk. V momente, keď svoj zrak uprela znova na zem, okolo nej preletel nádherný motýľ. Takto sa jej prihovoril. Verila tomu.

Vrátila sa do auta a znova sa pohli. Myslela na neho. A na mamu. Verila tomu, že ich rodinu nerozdelí nič. Ani samotná smrť.

Koniec