Lekárske tajomstvo ✅

8.

V pondelok po škole znova mierila do nemocnice. Celý deň rozmýšľala nad tým, ako by sa s ním znova stretla. Mohli by sa znova stretnúť na obede, no to by bola príliš veľká náhoda a nemala chuť zopakovať situáciu z pondelka. Musela na to ísť inak.

Keď kráčala po chodbe, gumová podrážka jej konversiek vŕzgala na celé oddelenie. Prišlo jej to zvláštne. Takto ticho tu býva iba málokedy.

Zo zamyslenia ju vytrhlo šklbnutie, ktoré pochádzalo z nárazu niečoho do jej dosiek. Šokovane sa otočila, no v momente stŕpla, keď zbadala jeho zvraštený výraz.

,,Hej pozor !" Vyštekol na ňu a zabodol do nej svoj zelený pohľad. Ukázal jej chrbát a rázne kráčal preč. Naozaj nechápala, prečo je k nej taký odporný. Áno uznala, že pýtať sa na diagnózu nebol dobrý nápad, ale to nie je dôvod aby ju nenávidel. No trápilo ju to iba do takej miery, do akej ju zaujímal on.

V tej rýchlosti ju ani nenapadlo hovoriť s ním, ale narovinu, prečo za ním vlastne chcela ísť ? Kvôli pocitu ? Viedol ju inštinkt ? Vzdychla si. Nemalo to zmysel. Sklonila hlavu a s rukami vo vreckách kráčala k mame do kancelárie.

Keďže jej mama stále pracovala a aj Kyle mal dnes veľa vyšetrení, rýchlo vyfajčila jednu cigu a vrátila sa naspäť do kanclu, kde si stále čmárala alebo sa hrala na mobile.

Po premrhanej polhodine jej života s otráveným zavrčaním vstala, že sa pôjde prejsť. Mama jej znova nechala kľúče, takže mohla kedykoľvek odísť, len musela zamknúť.

No len čo opustila maminu kanceláriu, okolo nej preletela sestrička s táckou plnou liekov, troma plnými striekačkami a novou infúzkou. Ledva stihla odskočiť, inak by sa zrazili a lieky by sa preleteli vzduchom.

,,Prepáč Tiny si v poriadku ?" Prihovorila sa jej ustráchane a zahladila si už aj tak dokonale hladké vlasy zopnuté do pevného drdola. ,,Ahm áno v pohode." Odpovedala ešte stále mierne šokovaná.

,,Vôbec nestíham, každú chvíľu má niekto nejaké vyšetrenie a treba im podať lieky...počuj nemohla by som ťa o niečo poprosiť ? Zaniesla by si toto na 37ku ?" Do ruky jej strčila tácku s liekmi. Tiny oblial studený pot, ako keby jej niekto priložil zbraň na čelo.

,,Ja ??" Odpovedala zaskočene. ,,To by nebol dobrý nápad." ,,Destiny veľmi by si mi tým pomohla." ,,Ale veď toto je vážna práca ! A ja na to nie som kvalifikovaná..."

,,Destiny ak sa niečo stane vezmem tú zodpovednosť na seba. Musím sa ponáhľať a ja sama som na tie lieky takmer zabudla. A pokiaľ ide o toto tvojej mame nepoviem ani slovo."

Začala to zvažovať. Naozaj sa bála, že by sa tomu dotyčnému pacientovi mohlo niečo stať, no jej mama je doktorka, takže musela dúfať, že sa na ňu niečo nalepilo.

Preto súhlasila, a sestrička jej presne vysvetlila, ktoré lieky má podať a v akom poradí, ako nainštalovať infúziu s liekom na stojan a ako podať do žily správne lieky zo striekačiek. Pre istotu si poradie a popis liekov zapísala do mobilu, aby si to nepoplietla, a až potom prevzala celú tácku s liekmi. Ešte rýchlo bežala naspäť a obliekla ju do jednoduchého bieleho plášťa, aby náhodou nepreniesla nejaké baktérie.

,,Ďakujem Destiny si zlatíčko." ,,Aha...nemáte zač." V hrdle jej navrela veľká guča, ktorá jej bránila racionálne rozmýšľať. Sestrička sa spokojne usmiala a bežala naspäť.

Bola tak nervózna, až sa takmer smiala. Veľmi múdre, zveriť život pacienta do rúk šialeného dievčaťa. Pomyslela si cestou k izbe 37.

Pomaly predkladala nohu pred nohu, kráčala narovnaná ako pravítko a tácku zvierala čoraz pevnejšie. Zatínala zuby a modlila sa, aby ju takto nikto nestretol.