Lekárske tajomstvo ✅

15.

Mala pocit, že okolo nej je všade len tma. Nekonečný čierny priestor. A hlasy, ktoré k nej hovorili, vychádzali z jej mysle.

No priestor sa postupne vyjasňoval a ona začala rozoznávať obrysy. Skláňali sa nad ňou nejaké postavy. Uvedomila si, že leží na mäkkej posteli, no nevládala sa pohnúť, hoci to veľmi chcela.

,,Čo....čo sa stalo ?" Jej vlastný hlas znel ako ozvena. Myslela si, že to nepovedala nahlas, no zrazu jej niekto odpovedal: ,,Tiny zrazilo ťa auto."

,,Nie..." Zašepkala. ,,Nie to sa nestalo." Neverila tomu. Ako mohla skončiť pod kolesami auta ? ,,Áno stalo sa to. Ako je ti ?" ,,Mňa zrazilo auto ??" Chytala ju menšia panika. Konečne prišla k plnému vedomiu a zaostrila na doktorku skláňajúcu sa nad ňou. Keď otočila hlavu, zbadala svoju mamu a otca, oboch paralyzovaných od strachu.

,,Áno. Máš ľahký otras mozgu a zlomenú ľavú ruku, no mohlo to dopadnúť oveľa horšie." Keď sa pokúsila pohnúť ľavým zápästím, zistila, že je pevne fixované v bielej sádre. Keď chcela zdvihnúť celú ruku, zacítila ostrú bolesť. ,,Nie nehýb s ňou." Zadržala jej ju a uložila naspäť do periny.

Destiny sa cítila strašne unavená. Počkala kým jej doktorka urobí všetky vyšetrenia, poprípade odpovedala na jej otázky, no hneď ako odišla a miestnosť sa ponorila do ticha, zavrela oči a upadla do bezsenného spánku.

***

Zobudila sa niekedy podvečer, keď jej ružové lúče zapadajúceho slnka pohladili tvár. Keď rozlepila oči, jej zrak spočinul na mame a otcovi, ktorý nebol jej otec. Môj otec je mŕtvy. Povedala si. A nikto ho už nevráti naspäť.

,,Destiny ako je ti ?" Obaja prikročili k jej posteli. Destiny sa oči naplnili slzami. Už pochopila, prečo jej mama nechcela, aby sa kamarátila s Kylom a Chrisom. Kvôli tomu, aby nebola zlomená, keď o nich príde.

,,Bolo už aj lepšie." Pokúsila sa usmiať, no hrubá vrstva náplastí na natrhnutom líci jej dovolila zdvihnúť maximálne kútiky úst. ,,Dievčatko mňa to tak strašne mrzí." Mama ju pohladkala po líci. ,,Nie ty mi prepáč. Už ťa chápem."

,,Chceli sme ťa iba chrániť." Usmial sa na ňu otec. ,,Pozri možno nie som tvoj otec, no vždy ťa budem ľúbiť rovnako." Pohladkal ju po vlasoch a usmial sa.

Mal pravdu. Nebol jej biologický otec, no ľúbil ju, ako keby bola jeho vlastná. Zrazu si pripadala strašne hlúpa za to, ako vyvádzala. Veď ona otca má. Vždy ho mala. Staral sa o ňu, učil ju, hral sa s ňou, jedným slovom, prijal ju za svoju. A ona ho ľúbila rovnako.

,,Veď aj ja teba oci. Mrzí ma že som tak vyvádzala." Ospravedlnila sa obom. ,,Dôležité je, že si v poriadku." Obaja ju povzbudili úsmevom. No v tom jej otcovi zazvonil mobil zapadnutý vo vrecku plášťa.

,,Musím ísť, oddýchni si zlatko." Naposledy jej stisol ruku a zmizol v šere chodby za otvorenými dverami.
,,Aj ja pôjdem, tak sa lieč. Ale určite ešte prídem." Mama ju opatrne objala a aj Destiny sa o to pokúsila. ,,Tak ahoj." ,,Ahoj." Odzdravili sa a mamin vejúci plášť zmizol v chodbe rovnako ako jej otec.

Musela sa sama nad sebou uškrnúť. Vždy sa pozerala na pacientov z pohľadu doktora. No teraz si to poprvý krát vyskúšala z druhej perspektívy. No nakoniec to nebolo až také zlé, ako si myslela.