Nový Začiatok

444 29 0
                                    

Na letisku som za 4 hodiny. Predsa len možnosti odletov sú lepšie u naších zahraničných susedov. Pre cestovanie stále využívam rakúsku cestovku, ani teraz nebolo probem získať najbližšiu letenku do Španielska. Barcelona ma určite postaví opäť na nohy. Každe leto som minimálne na 2 -3 týždne, ako mi to pracovný kalendár dovolil trávila v Španielsku pri mojej mame. Nie nebolo to ľahké vyrovnať sa s takou vzdialenosťou.
Mala som na výber, nechať všetko a odísť s ňou alebo ostať. A teraz robim presne to iste, nechávam všetko za sebou a vraciam sa pre svoje nové ja. Mama mi chýba, jasné že jej objatie nenahradí nič, avšak nie som male dieťa, aby som jej bránila v šťastí. Je to už 5 rokov čo sa odsťahovala do Španielska. Po rozvode s otcom sa stala delegatkou v jednej rakúskej cestovke a tam stretla Renza. Keď som dovŕšila 18 konečne mu povedala svoje áno a ostala tam. No láska ako z telenovely. Prajem jej to a potajme dúfam, že aj mňa taka raz postrehne.
Život s mojim otcom nikdy nebol jednoduchý, svedčí o tom manželka č. 3, ktorá bude určite čoskoro nahradená č.4. Otec je taky nezmení sa, proste notorický sukničkar.

Teraz tu stojím, pri letiskovom termináli a hľadám číslo brány , ktoré uzavrie ťažké obdobie a otvorí mi nový svet. Pozriem na tabuľu poslednýkrát a nechávam za sebou starú ustrachanú Lauru Pollakovú.
Vybavím si check in, posadím sa v letiskovej hale, a z kabelky vytiahnem telefón.

Je čas rozlúčiť sa, po treťom za zvonení sa ozve mne dobre známy hlas.

Ahoj Lala, akurát som ti išla volať. To je hádam telepatia. Neskončíme na obed?

Saši ja odchádzam.

Ako odchádzaš, kam? Nerozumiem?

Stalo sa veľa vecí a ja teraz nemôžem hovoriť, ozvem sa keď budem pri mame.

Lala, preboha čo sa stalo, prečo ideš do Španielska?  Je v tom on? Čo vyviedol?

Ja, nemôžem. Ozvem sa ti. Prosím nikomu nehovor kde som, ani otcovi.

Lala, desíš ma.

Saši musím končiť, mám ťa rada. Ozvem sa ti.

Skladám telefón a utieram si slzy.
"Slečna ste v poriadku.?" opýta sa ma zvedavá dôchodkyňa sediaca kúsok vedľa.

"Ja, áno, ďakujem." snažím sa tváriť normálne.

"Život niekedy nie je ľahký, dáva nám rany, ktoré sú nečakane a bolestivé. Ale všetko zlé raz pomynie. Netráp sa dievčatko." milo sa usmeje a ja mám obrovskú chuť ju objať.

"Asi to človek potrebuje počut od niekoho iného aby si uvedomil, že sebaľútosť ho dopredu neposunie."

Zahlasia môj let a ja sa môžem presunúť do lietadla. Predtým však vyberám telefón a v rýchlosti napíšem správu.

Ja: Odchádzam, nehľadaj ma, bude to tak najlepšie.

Ja:Zbohom Filip.

Vypínam telefón, nečakám na odpoveď. Smerujem k novému začiatku, možno sa tým zmení celý môj život, ale teraz viem, že to potrebujem. Potrebujem to viac ako milovať ho. Potrebujem to pre seba.

Zbohom Drobec.

A máme tu ďalšiu kapitolku❤️
Tisíc prečítaní.. Wauuje to neopísateľný pocit radosti. 📖❤️

Vaša Liww

Drobec✔️Opowieści tętniące życiem. Odkryj je teraz