Drobec✔️

Ahoj..

Stojím na parkovisku a hľadám v sebe odvahu. Veď som si to včera skúšala niekoľkokrát..
Ahoj Filip.
Ja... mali by sme sa porozprávať.. Môžem?

Úplné jednoduché, jeho odpoveď mala byť áno a dvere na kancelárií sa mali zavrieť z vnútra. Ako to, že tu prešľapujem už pol hodinu a neviem čo zo sebou . Úplne jednoduché, tak sa vzchop Pollákova.

Zvuk oznamujúci príchod výťahu, ma preberie z myšlienok. Okey teraz alebo nikdy. Vchádzam do prázdneho výťahu, na poschodí som akosi prirýchlo..veď som si ani nestihla urobiť poslednú generálku nášho rozhovoru. Dvere mojej kancelárie sú zatvorené.. Rovnako som to robievala i ja, mala som rada súkromie a kľud pri práci.. Neistým krokom prídem k ním, keď už mám kľučku na dosah ruky preruší ma hluk z kuchynky, pravdepodobne si kolegovia popíjajú poobednú kávičku.

Dvakrát hlasno zaklopem, čakám na ohlas z druhej strany dvier. NIČ...
Opäť zaklopem no tentokrát už nečakám a pomaly vstupujem dnu..
Skôr než stihnem prehovoriť prekvapí ma prázdna kancelária, môj pracovný stôl je prázdny, chýba i stôl, ktorý tu bol dočasne pre Filipa.. Nerozumiem.. Prechádzam popri skrini, keď ma zastaví hlas od dverí.

"Môžem, vám nejako pomôcť?" opýta sa otcova asistentka, ktorú spoznávam po hlase. Hneď ako sa otočím, prekvapene pokračuje.

"Laura, konečne si sa vrátila, už sme si mysleli, že sa po tebe zľahla zem." usmeje sa milo.

"Ahoj Klaudia, rada ťa vidím." odzdravím.

"Hľadám Filipa, nevieš kde ho nájdem? Kedy tu bude?" opýtam sa.

"Filipa? Ale ten je preč." pokračuje Klaudia.

"Vidím, vráti sa ešte dnes?"

"Asi som sa zle vyjadrila.. On tu už skončil.. Už tu nepracuje." informuje ma Klaudia.

"Nerozumiem, ale veď predsa jeho stáž mala byť 6 mesiacov.. To znamena, že ešte minimálne pár týždňov." snažím sa znieť prirodzene hoc moje vnútro sa otriaslo

Je preč.. On.. Odišiel.. Je preč.. Žiadne ja a on sa nekoná. Nebude pokračovanie, ostanem sama.

"Klaudia, je tu teda aspoň môj otec?" opýtam sa a snažím sa znieť prirodzene.

"Je u seba, ohlasovať ťa asi netreba." dodá a stratí sa na chodbe.

Je preč, odišiel. Mojwle hormony sa buria a ja mám chuť plakať ako malé dieťa. Ja, v kútiku duše som si predstavovala úplne iný scenár. Nakoniec malo skončiť všetko inak..Skôr ako prepuknem v plač vychádzam z kancelárie a smerujem k otcovi, zaklopem a bez vyzvania vchádzam dnu.

"Ahoj." pozdravím ho, hneď ako vstúpim do miestnosti.

"Laura?" prekvapene sa dvihne to stoličky.

"Kde si sa tu vzala? Kde si bola? Čo take strašne sa udialo, že si sa na pár mesiacov úplne odsrtihla?"zavalí ma množstvom otázok..

"Otec, to už vlastne ani nie je podstatné." posadím sa do kresla oproti.

Pred otca posúvam moju rezignáciu. Prekvapene preskakuje pohľadom z papiera na mňa. Hádam si len nemyslel, že sa vrátim. Len tak si jedneho dňa nakráčam späť do kancelárie a budem sa tváriť, že nič sa nestalo. Nie.. Teraz keď viem, že je preč uz vôbec nemám dôvod prečo tu ostať.

"Včera som úspešne ukončila štúdium." informujem ho len tak medzi rečou.

"Gratulujem Laura, nepochyboval som o tebe." reaguje otec takmer okamžite

"Len nerozumiem, čo má znamenať toto." pohľadom spočinie na výpovedi.

"Veď predsa, teraz sa môžeš venovať praci bez akýchkoľvek prekážok." snaží sa ma presvedčiť o správnosti môjho rozhodnutia.

Postavím sa a rukami si uhladím šaty, presne v momente, keď prechádzam po vypuklom brušku otcov zrak spočinie na mojich rukách.

"Laura!?" prekvapenie v jeho očiach hovorí za všetko.

"Ty si tehotná? Čo je toto za vtip, neukážeš sa tu takmer polroka a nakoniec si tu nakráčaš s výpoveďou a len tak medzi rečou zistím, že si tehotná. Kto za tým všetkým je?" opýta zvýšeným hlasom.

"To nie je tvoja starosť."

"Laura, nie si dieťa tak sa tak láskavo nesprávaj."odvrkne mi späť.

"Ako to že Filip, nie je vo svojej kancelárii." snažím sa nenápadne odbočiť od témy rozhovoru a zistiť nejaké ďalšie informácie.

"Filip už pre nás nepracuje, požiadal o  ukončenie stáže o čosi skôr. Vraj kvôli príprave na štátnice."informuje ma.

"Mimochodom, nechal ti tu niečo pre prípad, že sa vrátiš." otvorí šuflik a prehrabuje sa v papieroch. Podáva mi obálku, ktorú vezmem do rúk a obratom ju zasuniem do tašky. Snažím sa skryť všetky emócie, ktoré vo mne vyvolala táto obálka. Cítim ako ma doslova páli v taške.

"Už pôjdem otec, mám stretnutie", pokúsim sa nenápadne odísť.

"Laura, ešte sme predsa neskončili." opätovne začína otec.

"Ale, áno." odpoviem a presúvam sa k dverám.

***

Cesta domov bola rýchla, chcela som sa čo najskôr dostať do bytu, jednoducho zavrieť dvere a konečne zistiť, čo je v tej obálke od Filipa. A teraz tu sedim a dobré dve hodiny hypnotizujem obalku na stole. Je na nej uhľadnym písmom napísane moje meno. Je čas otvoriť ju..Hecujem sa, no obalka stále nedotknute leží na stole. Poďme Laura, tak už konečne konaj. Ohriakne ma moje svedomie.

Opatrne ju otvorím.. Zrak mi padne na prvé slová

Milá Laura,

.....

Sľúbená kapitola, s troškou napätia na záver. Ako sa vám to pozdáva?.
Čo myslíte, čo je v liste od Filipa?

Vaša Liww
❤️