Svetlo v temnote

Prológ

Pokoj nevládol dlho. Nikdy v ich svete nevládol. Vždy tu boli vojny, sa snažil niekto zaujať miesto toho druhého. Vždy medzi sebou niekto bojoval, vždy sa našiel niekto, komu nevyhovovali zákony, či vládcovia daných častí sveta. Vždy to tu bolo a aj to tu vždy bude.

Králi to po istej dobe už prestali vnímať. Prestali sa zaoberať nejakými malými protestami vo svojich mestách, či nebodaj škaredými listami. Jediné, čo ich posledné roky ich vlády zaujímalo, bola prestíž a čo najväčšia moc nad svojimi poddanými. To sa im ale vypomstilo.

„Zabili ich!" rozliehalo sa po celom hlavnom meste. V srdci masakra stál hrad, okolo ktorého boli rozostavaní príslušníci odboru, ktorí chceli zvrhnúť kráľov.

Na ich čele stál chlap celý oblečený v čiernom kabáte s kapucňou a vysokými koženými topánkami. Nič viac mu nebolo vidieť, len jeho prenikavé sivé oči plné nenávisti a zároveň akéhosi zadosťučinenia, ktoré prišlo spolu s ich víťazstvami. Príliš rýchlo postupovali ku hradu, rýchlejšie, ako si aj on samotný myslel, že im to stráže a ľudia, ktorí stáli na strane kráľov, dovolia.

Lenže za posledné roky si ten chlap zaistil toľko priaznivcov a nasledovateľov, že stráže a ani milovníci kráľov proti nim nič nezmohli. Tí, ktorí mali aspoň trochu rozumu im nestáli v ceste, a tak sa ich partia neustále približovala ku hradu. Až sa dostali do jeho vnútra.

Dostali sa až ku kráľovskej rodiny, ktorá pred nimi nemala šancu ujsť, ani keď sa veľmi snažili. Ich mágia ich zastavila, a tak nemali inú šancu, len v tých honosných šatách padnúť na zem a prosiť o odpustenie. Lenže ten chlap také slovo nepoznal. Nepoznali ho predsa ani oni, keď ho ešte ako chlapca vyslali do vojny. Keď sa z nej vrátil, celá jeho rodina už bola pod zemou.

A tak celú kráľovskú rodinu popohnal až na námestie, kde ich pred všetkými ľuďmi žijúcimi v tom meste popravil. Bez zľutovania, bez jediného smutného pohľadu, či viny. Musel to spraviť, inak by nikdy nemohol vládnuť týmto ľuďom. Inak by nemal moc, po ktorej tak túžil.

Lenže ten chlap zabudol na jedného člena kráľovskej rodiny, o ktorom sa v posledných rokoch veľa nehovorilo. O princovi, ktorý si vzal za ženu jednoduchú maliarku, a tak ich kráľovská rodina vyradila z postu následníka trónu. Krv mu ale v žilách, samozrejme, ešte stále tiekla urodzená, rovnako ako aj jeho deťom.

Krátko pred prevratom sa presťahoval aj so svojou rodinou do jedného mesta obchodníkov, kde sa dopočul o tom, čo sa stalo s jeho rodinou až o pár týždňov neskôr. Až vtedy si uctil ich pamiatku, no len slovne. Už nikdy viac sa totiž do toho kráľovského mesta nevrátil.

Pochodil za svoj život viaceré krajiny, rovnako ako aj jeho potomkovia a potomkovia ich potomkov. Ich cesta nikdy nebola jednoduchá, no aj tak si udržiavali tradície a aj svoju krv. Každý z nich si vzal seberovného, aby ich krv nevyšla na zmar. Predsa len bola posvätná a najmä mocná.

Po dlhých desaťročiach sa na obzore objavila nádej napísaná rukou ľudí. Najskôr nikto netušil, či je pravdivá, či je to len akási hra s ich mysľami napísaná ich vodcami, no aj tak o tom po krátkom čase všetci vedeli. Správa sa šírila rýchlejšie, ako čokoľvek iné do tej chvíle. Bolo to silnejšie, ako akákoľvek mágia.

Pre niektorých sa tie slová stali až posvätné. Nech už ich ale počul ktokoľvek, všetci museli uznať, že tie slová boli mocné. Plné akejsi zvláštnej energie, ktorá ich okamžite upokojovala.

Tie slová zneli nasledovne:

„Blíži sa potomok minulosti, aby nás voviedol do blaženej budúcnosti."