Svetlo v temnote

16

Nedokázala som rozmýšľať. Nedokázala som udržať moju moc na uzde. To, čo sa udialo niekde v mojom vnútri kvôli tomu, že Argo zomrel v mojom náručí, mi nedovolilo sa tej sile ani len spriečiť. Brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Hnev a bolesť sa zlúčili a nedovolili mi, aby som sa bránila samej sebe.

Nepamätám si z toho výbuchu veľa. Len to, že som sa otočila s nahnevaným, priam možno až krvilačným pohľadom na Drušu a celú tú zlosť som hodila priamo na ňu. Neviem, či som použila v tej chvíli aj kameň alebo nie. Jediné, čo som vedela bolo, že Druša spôsobila Argovu smrť, a teda že by za to mala pykať.

Keď zo mňa moc opadla, bola som totálne vyšťavená, a teda som omdlela. Nič viac si nepamätám, len to, ako som kúskom chrbta cítila ešte stále hebkú Argovu srsť. Ležala som vedľa neho a dúfala som, že sa mi vráti naspäť, aj keď som vedela, že to nie je možné.

Zobudila som sa na to, ako sa otvárali dvere na našej izbe. Okamžite som sa snažila sa posadiť, aby som bola v strehu, no akonáhle som uvidela vo dverách stáť Aurela, všetko napätie zo mňa opadlo. Netušila som síce, čo by odo mňa mohol chcieť, no bola som rada, že to nebol jeden z animátorov.

Stačilo mu, aby uvidel, že som už bola hore a s úsmevom na perách mi pokynul smerom von. Nemohla som ale predsa ísť von len v pyžame, a tak v momente, keď vyšiel z našej izby, som prešla ku skrini a dala si na seba nohavice a tričko. Niečo krajšie, keďže predsa len sme v ten deň mali ísť konečne domov.

Čakal ma na chodbe, odkiaľ sme povedľa seba potichu prešli dolu schodmi až von na lúku. Až tam som zistila, že sa akurát brieždi, a teda že muselo byť naozaj veľmi skoré ráno. Nebola ale zima, za čo som bola rada, keďže som predsa len úplne najteplejšie veci nemala pri sebe, aj keď sme boli uprostred hôr. To som ale počas balenia nevedela.

„Chcel som sa s tebou porozprávať skôr, ako všetci ostatní prídu do vašej izby, aby sme sa rozlúčili," viedol ma až k mólu, no ja som ešte stále nemala náladu na nejaké pekné rozhovory. Stále som v sebe cítila akúsi prázdnotu po Argovi.

„Predtým, ako mi to povieš..." začala som, no nedokázala som to dokončiť, keďže som nad sebou pocítila Bora. Bola som rada, že za mnou prišiel. „Porazila som Drušu? A Marinus? Ten už nebude robiť problémy?"

Bolo mi jasné, že som skazila jeho chvíľu, nech už mi chcel povedať čokoľvek, no pre mňa bolo dôležité dožiť sa konca tábora bez toho, aby som musela ešte po ňom riešiť tieto veci. Bála som sa, že budú chcieť pokračovať ďalej, že si budú chcieť podmaniť všetkých ľudí minimálne v tejto krajine. Chcela som mať istotu, že sa to nestane.

Bora som sa počas toho, kým sa Aurel snažil nejako premyslieť si odpoveď, stihla spýtať na to, čo sa stalo s Argom. Dúfala som, že ak by som prešla spolu s Aurelom do lesa, vlky by ma pustili k jeho hrobu. Niečo vo mne ho chcelo vidieť, aby som vedela, že bol na dobrom mieste.

„Ten tvoj výbuch bol neskutočný. Všetkých nás od teba odhodil a áno, zneškodnila si Drušu rovnako, ako aj Klaudiusa. Netuším, čo sa stalo s Marinusom, keďže som ho v chate nevidel, keď som ťa niesol dnu a ani pred chvíľou, keď som šiel za tebou," stvrdol mu pohľad, kým to hovoril. Až vtedy asi zistil, že som ho viedla do lesa.

Bola som rada, že mi na to nič nepovedal. Možno na mne aj videl, že som tam ísť proste potrebovala. Najmä sme tam neboli až tak veľmi na očiach všetkým, ktorí sa pozerali von oknom.

„Dúfam, že odišiel. Ja," zastala som krátko po vchode do lesa. Pri myšlienke na Arga a jeho posledné minúty sa mi nekontrolovateľne dostali slzy do očí. „Neviem, či by som sa pri nich udržala na uzde, ak by som ich ešte raz uvidela."