Svetlo v temnote

4.

Kludius sa tam týčil nad vodou, akoby bol jej pánom. Hľadel na nás s takým umelým úsmevom, až som si začínala myslieť, že to kvôli tomu umelému úsmevu dokážu ovládať tie deti. Veď to nie je normálne, aby mal až taký príkry, neprimerane široký úsmev. A ešte ním hovoril také veci, ktoré si nemyslím, že sú správne.

Tváril sa, akoby všetko bolo v poriadku, akoby sa tu nič nedialo, no nemienila som ho nechať využiť tieto deti, nech už ich chceli využiť na čokoľvek. Nikdy som síce v sebe necítila toľkú chuť biť sa za niekoho, či za niečo, no vtedy to na mňa akoby doľahlo. To, že som možno bola jediný človek, ktorý bol voči ich hlasu odolný, musela som predsa niečo spraviť, aby som tie deti vyslobodila.

Pripadalo mi to ale celé akési zvláštne. Môj svet je predsa normálny. So všetkou tou novou technológiou a inteligentnými ľuďmi, ktorí neustále niečo vymýšľajú, by som si myslela, že nie je nič, čo by ľudia nevedeli. A predsa, toto som ešte nikdy nevidela.

Nemohla som si dovoliť rozjímať dlho nad nejakými vecami, keďže by som len na sebe ukázala, že vnímam. A tak som sa snažila sústrediť len na Klaudiusa a nie na takmer bahnitú vodu v jazere, šuchot lístia z lesa okolo nás a aj na druhej konci jazera, či slnečné lúče odrážajúce sa od tichej hladiny.

Až vtedy som si všimla, že som nevidela ani jeden pohyb vody, akoby v nej ani len nežili ryby. Tie predsa zvyknú hladinu aspoň jemne sčeriť, keď sa nadychujú, no toto jazero akoby bolo mŕtve. Špinavé. Prázdne.

„Vitajte v skúške vašej rovnováhy a rýchlosti," slová povedané s úsmevom väčším, ako samotný svet, no s energiou, ktorá ma takmer položila na kolená. Tomu niečomu vo mne sa tento hlas nepáčil až tak, že sa mu chcel vzoprieť, no nemohla som dovoliť, aby som sa pred práve týmto animátorom ukázala.

Veď to by som to už kľudne aj mohla do sveta zakričať, ako sa pred ním ukázať, že vnímam. To niečo vo vnútri mňa to, našťastie, rýchlo pochopilo a zostalo tam niekde vo vnútri. Potrebovala som zistiť, čo to je, no nie takto kúsok od najhlavnejšieho a zjavne aj najmocnejšieho z nich všetkých.

„Jediné, čo tu musíte spraviť, je po jednom zabehnúť až ku kraju tohto móla a dotknúť sa červenej pásky, ktorá visí na poslednej tyčke vľavo. Pôjdete postupne, no časomiera sa pustí pri prvom a zastaví sa až keď prebehne popri mne vaša kapitánka. Držím vám palce, aby nikto z vás nespadol do jazera," každé jeho úprimne a jemne povedané slovo dopadalo do môjho vnútra tvrdo, akoby to boli kamene.

Nevedela som ale, aký veľký priestor v mojom vnútri existuje, a teda koľko takýchto kameňov by sa tam mohlo vojsť, kým by sa naplnil a už ten nápor nevydržal. Bála som sa, čo by sa stane potom. Či by sa to, čo je vo mne, potom nejako ozvalo, a či by ma potom Klaudius niekam vzal, keďže by som sa vymykala normálom detí.

Mala som čas na tieto moje možnosti myslieť ale len chvíľu, keďže hneď, keď to Klaudius dopovedal, som musela pozorovať, ako sa deti bez jediného slova snažili postaviť do radu. Nikdy som nevidela, aby malé deti niečo spravili bez zbytočnej reči, či bez naťahovania sa o to miesto, kde chcú stáť. Ja som, samozrejme, stála na konci ako kapitánka družstva, a tak som mala ideálne miesto na pozorovanie toho, čo sa predo mnou dialo. Na pozorovanie toho, ako sa naozaj deti predo mnou radili do radu bez reptania.

Bežali ako opreteky. Akoby ich malo stáť život, ak by to neodbehli za čo najrýchlejší čas. Vyzerali, akoby si dali minimálne tri kávy pred tromi sekundami. Netušila som, ako bolo možné, že ich Klaudius donútil až tak bežať, no bála som sa, že kvôli tomu zistí, že nie som pod jeho nadvládou.