Svetlo v temnote

8.

Vybehla som z izby, upaľovala som chodbou, ani neviem, ako som si obula topánky, keď som zrazu bola v polovici lúky. Nevšímala som si okolie, len matne si pamätám, že som obiehala okolo detí, ktoré si hádzali loptu, či tancovali po lúke. Ja som nemala čas na zastavenie. Pohár trpezlivosti mojej moci došiel asi po minúte behu v lese.

Kvôli tomu, čo sa zo mňa vydralo spolu s výkrikom, som klesla na kolená. Nedokázala som sa udržať na nohách. Bolo to pre mňa až príliš nereálne.

Cítila som sa ale po tom akási uvoľnená. Konečne som zo seba dostala ten hnev z toho, že som sa o mojej moci nedozvedela skôr. Tú frustráciu z toho, že som vôbec netušila, ako by som mala ochrániť všetky deti, či poraziť animátorov. A ten strach, ktorý neustále vo mne prebýval kvôli tomu, čo som v sebe cítila. Vedela som už vtedy, že moja moc je veľká, len som sa zatiaľ k jej plnej forme nedostala.

Až po pár sekundách kľačania v listoch mi došlo, akú hlúposť som práve vyviedla. Ten výkrik bolo isto počuť až do chaty.

Vedia o mne, vedia, že to to dievča, ktoré bežalo do lesa má tú moc. Dajú si to dokopy. Možno sú dokonca aj na ceste za mnou.

Skôr, ako prišiel niekto z animátorov, som započula niečo iné. Niečo sa ku mne približovalo. Malo to ale viac nôh, ako človek a našľapovalo to jemnejšie, keďže som skôr počula prasknutie halúzky, ako samotný krok.

Zodvihla som hlavu z pohľadu do zeme hore vyššie a nedokázala som uveriť vlastným očiam. Predo mnou stáli medveď, dve líšky, dva vlky, jeleň, dva diviaky a nespočetne veľa vtákov. Pripadala som si ako v nejakom sne. Zvieratá v kruhu okolo mňa, moja moc v mojich rukách, akási zvláštna energia vo vzduchu...

Jeden vlk pristúpil ku mne bližšie, no ja som sa ani nepohla. Niečo vo mne – kľudne to mohla byť moja moc – mi hovorilo, že by som sa ich nemala báť. Predsa len nevyzeral ani jeden z nich krvilačne, a už vôbec ten vlk, ktorý ku mne pristúpil. Skôr som z neho cítila akúsi vyrovnanosť, či nadradenosť.

Naozaj som z neho niečo také mohla cítiť?

„Pani moja, v mene môjho rodu sa k vám prihováram a prisahám vám vernosť až do konca mojich dní. Sľubujem, že vás budem ochraňovať a plniť vaše rozkazy od teraz až kým si ma Luna k sebe nevezme," ozval sa mi v hlave hrubý, no milý hlas. Toto určite nebola moja moc, či môj vnútorný hlas.

Ten vlk predpažil svoje labky až tak, že sa jeho postoj podobal akejsi poklone. Prečo sa ale klaňal práve mne?

„Ja... neviem, čo by som na to mala povedať. Je možné, že ste si ma len s niekým pomýlili. Neviem o mojej moci dlhú dobu, a tak netuším, ako by som sa s vami mala rozprávať, či vás nejako viesť. Ospravedlňujem sa vám, no..." chcela som sa otočiť a odísť, no keď som sa obzrela za seba, uvidela som Karu a chalanov.

V ich tvárach sa dali spozorovať rôzne pocity, no prevládalo zdesenie. Dokonca aj u Aurela. Akoby o takejto časti moci nevedel. Ak o tom ale nevie ani on, tak ako by som o tom mala vedieť ja?

„Nebojte sa, pani moja. Nie je to náročné," vzpriamil sa ten vlk a prešiel ku mne ešte o niečo bližšie.

Spýtavo som sa mu pozrela do očí a on prikývol. Aspoň mi to tak prišlo, keď na chvíľu zohol hlavu. Natiahla som teda k nemu ruku, a akonáhle som sa dotkla jeho srsti, prešla cezo mňa energia. Iná, ako tá, ktorú cítim, keď je kúsok odo mňa Klaudius, či Aurel. Toto bolo niečo celkom iné. Nežné. Priezračné.

Zviera, ktoré v krvi tvojej prebýva,

stane sa ochrancom tvojím.

Pomoc ale aj na inom mieste sa skrýva,