Svetlo v temnote

17.

Keďže sme si vymenili naše čísla a aj profily na sociálnych sieťach, vedeli sme sa spolu skontaktovať ešte nasledovný týždeň. Kým sa ostatní bavili o tom, kedy by im vyhovovalo prísť do mesta, v ktorom ja a aj Kara bývame, som sa ja snažila nejako osamote porozumieť mojej moci. Aj keď mi Aurel napísal hneď, keď mohol po príchode z tábora, že by za mnou rád prišiel a začal svoj tréning, nechcela som to prijať. Chcela som najskôr sama zistiť, čo všetko vlastne dokážem.

Prvé, čo mi napadlo, bolo vyskúšať to isté, čo aj v tábore, a teda vojsť do lesa. Ten mi akoby našepkával, čo by som mala robiť, tak som dúfala, že sa toho dočkám aj v lese, po ktorom som sa prechádzala ešte ako malá. Už dávno som v ňom ale nebola.

Stačilo, aby som prešla za prvý pás stromov, aby som znova cítila ten príliv energie, tú čistotu prostredia vôkol seba. Cítila som sa presne tak, ako keď som prvýkrát vkročila do lesa pri chate. Prešla som teda ešte o niečo ďalej, na miesto, ktoré som si pamätala a o ktorom som vedela, že je dosť ďaleko od normálnych cestičiek, aby ma tam nikto nenašiel.

Bolo to menšie jazierko, o ktorom ale vie len veľmi málo ľudí. Funguje skôr ako napájadlo pre zvieratá, o čom som sa dozvedela sama na vlastnej koži, keď som tam bola naposledy na jednej z mojich prechádzok s naším psom Herom, ktorý zomrel pred rokom. Ešte kým vládal, sme sem prišli práve vtedy, keď z neho pil jeden vlk.

Najskôr sa nás ten vlk ale nezľakol, dokonca ani len Hero nezačal štekať, aby ho odplašil. Ten vlk ma zbadal, istú chvíľu si ma obzeral, a potom bez akéhokoľvek štekania, či nebezpečného priblíženia sa ku mne, odišiel.

Vtedy mi to neprišlo až také zvláštne, no keď som sa nad tým zamyslela, zistila som, že určite musel zo mňa už v tej chvíli cítiť, že je môj patrón. Že som jeho Kráľovná a aj pani. Dúfala som, že sa pri mne zjaví ešte raz, aby som sa ho, či jej na to mohla spýtať. Všeobecne som dúfala, že za mnou príde nejaké zviera, aby som sa od nich dozvedela niečo viac o zvieratách, ktoré žijú blízko mňa. A ktoré som mala spoznať skôr, ako tie pri chate.

Sadla som si do trávy kúsok od toho jazierka a zavrela som oči. Snažila som sa v sebe nájsť čo najviac moci, aby som sa mohla začať učiť, čo všetko sa s ňou dá robiť, a tým ju aj pochopiť.

Našla som ju v sebe rýchlejšie, ako predtým. Akoby ona sama chcela ku mne prísť. Vytvorila som si z nej malú guličku, ktorú som pomaly zväčšovala a zväčšovala, až som mala čo robiť, aby som ju udržala. Bielo-modrá guľa sa prehadzovala, akoby to bol živý tvor. Nitky mojej moci v nej neustále pobehovali, aby ju posilňovali.

Nechcela som ju hodiť len tak do lesa, a tak som ju pomaly, postupne znova vzala späť k sebe. Bála som sa, že by som tým niekoho náhodou zranila, či už človeka alebo zviera, a to som naozaj nechcela.

Hneď, keď som vzala aj ten najmenší kúsok tej guličky, som sa snažila si vyrobiť zbrane tak, ako to dokázal Aurel v tábore, lenže nič také sa mi nepodarilo. Akokoľvek som sa snažila tvarovať moju moc, nikdy som z nej nedokázala vytvarovať meč ani nič tomu podobné. Akoby táto moc mne nebola daná. Možno je to len náročné a Aurel by ma to dokázal naučiť po pár hodinách tréningu.

Prešla som teda k niečomu inému, k čomu ma moja moc napádala už istú chvíľu. Predstavila som si okolo seba tenulinkú bariéru, priehľadnú, aby ju nikto nevidel, ak by sa ku mne priblížil počas boja. Chcela som ju zväčšovať, no nešlo mi to hneď, a tak som to párkrát musela zrútiť a začať odznova.

Počas toho, ako som sa s tým trápila, som pocítila akúsi novú energiu v okolí. Zviera. Približovalo sa ku mne nejaké zviera. Konečne. Vtáčiky síce okolo mňa štebotali neustále, no iba som sa im vždy pozdravila. Nechcela som od nich, aby sem niekoho dotiahli, keďže som chcela, aby za mnou prišli zvieratá samé. Nechcela som ich k tomu nútiť.