Svetlo v temnote

11.

Báseň, ktorá mi vznikla z tých papierikov znela nasledovne:

Ľudia nepoznaní a spútaní prísľubom,

Dostanú možnosť zvrátiť to, čo stať sa má,

Len ak sa dajú viesť osudom,

Sieť nezostane nakoniec sama.

Ak niečo ľahké zo začiatku vyzerá byť,

Je nutné sa neskôr o to pobiť.

Najskôr som si myslela, že sú to len nezmysly, no čím dlhšie som si tú báseň čítala, tým väčší zmysel som v nej dokázala nájsť. Ako som sa tak pozerala na Aurela, aj on pomaly začal nachádzať skryté významy v tom, čo máme pred sebou.

„Takže... sme?" spýtala sa po chvíli Kara. Aj by som na ňu zabudla, ak by sa neozvala. Na chvíľu ma totiž zaujala tá báseň a Aurelov pohľad, ktorým si obzeral ju a aj mňa.

„Ak sú moje domnienky správne, tak by ste mali byť. Aspoň podľa toho prvého verša tak usudzujem. Čo si myslíš ty?" spýtala som sa Aurela. Chcela som vedieť jeho postoj k tomu, keďže, predsa len, mal s tým viac skúseností, ako ja.

Lenže on sa namiesto odpovede uzavrel do seba a prechádzal si tú báseň neustále zhora dole. Videla som to na jeho očiach. Ako sa snažil prísť na to, čo by asi tak mohla znamenať. Ja som ale rýchlo vedela, čo tá báseň znamenala. Jediné, čo som chcela, bol jeho pohľad na prvý verš, či naozaj znamenal, že boli zahrnutí v nejakom tom výklade, nech už je to čokoľvek.

Nestihol mi ale na moju otázku nič povedať, keď som počula, ako niekto začal chodiť po chodbe. Prešiel až k nám, no otvoril vedľajšie dvere. Znova to bola Druša, tentokrát volala jedno z dievčatiek. Ak takto chceli postupovať ďalej, za chvíľu by boli pri chalanoch.

„Mali by ste už ísť, keďže bude čochvíľa večera. Je možné, že ešte pred ňou vás vyskúšajú z toho, čo sa tu deje. Nech už to potrebujú na čokoľvek. Porozprávame sa o tomto zajtra," navrhla som, keď dozneli Drušine kroky na chodbe. Odišla spolu s dievčatkom, no viac boli počuť Drušine podpätky, ako malé kroky dievčatka.

Všetci na mňa okamžite upriamili chápavé pohľady. Aj ja som si predsa potrebovala oddýchnuť, a aj oni. Nevedela som ale, ako by som ich ochránila pred tým, aby ich ovládli. Bála som sa, že keď ich ovládnu, spýtajú sa ich, či náhodou nevedia o niekom s mocou. Potom by už pravda vyšla z ich úst, aj keby to primárne povedať nechceli.

Našťastie nenamietali a odišli skôr, ako sa stihla Druša vrátiť s dievčatkom vo svojej moci. To sa stalo tesne predtým, ako za nami došiel Marinus volať nás na večeru. Jeho hlas ale bol nič oproti Klaudiusovému, či Drušinmu. On akoby ním veľmi nedokázal narábať. Alebo nás nechcel ovládnuť tak oduševnene, ako tí dvaja.

„Vieš, čo celá tá báseň znamená?" spýtala sa ma po večeri znenazdajky Kara. Už sme obe ležali na svojich posteliach a rozmýšľali isto každá nad vlastnými myšlienkami, keď odrazu prišla táto otázka.

„Myslím si, že to viem. Uvidíme až neskôr, či boli moje myšlienky správne. Dovtedy vám radšej nechcem nič hovoriť. Nemali by predsa ľudia vedieť nič o svojej budúcnosti," usmiala som sa jej smerom, no ona mi na to len zamračene prikývla. Akoby sa jej môj postoj nepáčil, no akceptovala ho.