Svetlo v temnote

5.

To niečo vo mne sa pohlo, akonáhle sa animátori postavili doprostred lúky tak, ako stáli, keď nás radili do jednotlivých tímov. Tesne predtým, ako nás zavolali, som Kare povedala, aby sa držala čo najbližšie ku mne, aby som si vyskúšala akúsi moju predtuchu v tom, že by som ju dokázala ochrániť, ak by stála blízko pri mne. Snažila som sa v tomto poslúchať tú energiu v mojom vnútri, ktorá mi to našepkávala.

Postavili sme sa teda do polkruhu spolu s ostatnými deťmi, no jemne som sa dotýkala jej ruky. Nechcela som na nás príliš pútať pozornosť, a tak som sa snažila nájsť nejaké miesto tak, aby pred nami stáli deti, a teda aby sme mali nejakú tú kulisu pred sebou. Prišli nám síce práve povedať výsledky jednotlivých súťaží, no ja som to nemienila počúvať. Snažila som sa najmä sústrediť na to, aby Karu neovládli naši animátori.

„Milé deti, zišli sme sa tu, aby sme vyhlásili víťazov jednotlivých stanovíšť," rozoznel sa zrazu Klaudiusov hlas. „Družstvo, ktoré má najviac víťazstiev vyhráva dnešný deň. Postupne sa každý deň budú výhry zapisovať, až na konci tábora víťazné družstvo dostane nejakú výhru. O tej sa ale dozviete neskôr," hovoril stále s úsmevom na tvári.

Až na konci jeho reči som pocítila to niečo, čo je vo vnútri mňa. Pomaly to začínalo dostávať akýsi tvar. Cítila som, ako sa pomocou môjho jemného dotyku dostala tá energia aj ku Kare. Takto som mohla vnímať, ako som jej pomáhala, aby sa jej myseľ zatemnila.

Dostalo ma to až tak, že som prestala vnímať to, čo sa okolo mňa dialo. Vnímala som len to, čo sa vo vnútri mňa odrazu začalo rozpínať. Bolo to akési mravčenie, či pocit akejsi sily. No nie fyzickej sily. Cítila som sa, akoby som bola schopná ochrániť aj celý tábor pred tou zvláštnou energiou, ktorú dávali animátori pomocou svojich slov do okolia.

Pokúsila som sa nejako nahmatať tú vec vo mne, aby som s ňou teda mohla niečo spraviť, no dlho mi trvalo, kým som ju dokázala plne vnímať. Keď som ju už takmer mala v rukách, do mňa prudko buchla Kara. Okamžite som sa z môjho menšieho tranzu zobudila a snažila sa vnímať, kvôli čomu to spravila.

„... vyhrali iba jedinú súťaž. Dúfame, že ďalšie dni sa vám bude dariť o niečo viac," jemným tónom dopovedal Klaudius. Ako som sa tak pozerala okolo seba, videla som, ako k nemu smerujú deti z mojej skupiny.

My sme teda nejaké stanovište predsa len vyhrali?

Až keď som prešla k nemu, som zistila, že sme vyhrali stanovište, ktoré patrilo Druši. Tá sa totiž naťahovala za deťmi, aby im podala ruku za to, že uspeli. To sa akože niekomu podarilo deti zahnať naozaj až do takého kúta, že spadli do jazera? Ja som ale nepočula žiadne čľupnutie, ani nič podobné, čo by tomu naznačovalo.

Pochybovala som o tom, že by si Kara, či niektorý z chalanov pamätal na niečo takéto. Ak by som sa ich na to spýtala, isto by všetci povedali, že presne tento čas mali totálne rozmazaný, až možno si z neho ani nič nepamätali. Našťastie.

Ako bolo ale možné, že som nepočula žiadne čľupnutie? Veď som nebola zas až tak ďaleko od Drušinho stanovišťa celý ten čas. Počula by som, ak by nejaké dieťa spadlo a kričalo o pomoc. Aj keď jej stanovište bolo až za chatou...

Výhrou z jej stanovišťa boli akési nálepky s rozprávkovou tematikou. Netušila som, čo by som s nimi mala robiť, či čo nám tým chcela naznačiť, no všetky deti sa tomu potešili, až sme spolu prešli späť na miesta, kde sme predtým stáli.

Stačilo, aby som sa jemne dotkla Kari, aby som zistila, že ju Druša tými jej nahnevanými slovami ovládla. Nevedela som síce, ktoré z tých slov mohli byť až také silné na to, aby ju za tak krátky čas ovládla, no bolo mi to jedno. Len čo som sa jej dotkla, som jej poskytla moju ochranu, kvôli čomu sa striasla. Našťastie jej okamžite došlo, že by nemala dať na sebe znať, čo sa práve stalo, a tak sa snažila si znova na sebe udržať neprítomný pohľad.