Svetlo v temnote

13.

Prešli sme až na najvyššie poschodie celej chaty, kde som sa dovtedy ani len nepokúšala dostať. Netušila som, čo tam bolo, no Druša nás tam viedla bez toho, aby sa na nás obzrela. Pochybujem ale o tom, že nás nepočula, či že ak by sme zastali, by nám nič nespravila.

Ani som sa celú tú cestu nepozrela na Aurela. Bála som sa, že si nás zavolali kvôli mne. Že to ja som spôsobila to, že aj jemu niečo chceli spraviť. Predsa len je dosť možné, že o ňom animátori vedeli už skôr, keď som počula ten nočný rozhovor Klaudiusa s niekým, pravdepodobne jemu nadriadeným. Hovoril mu, že o jednom bojovníkovi Svetlom vedeli.

Druša nám otvorila najvyššiu miestnosť v celej chate, podkrovie. Bola to jednoduchá sivá izba so stolom a malou skriňou. Nič viac v tej izbe nebolo. Jedine z jej konca ešte kúskom okna prúdilo do miestnosti svetlo, inak bola dosť pochmúrna. Načo nejaká takáto miestnosť v chate vôbec je?

„Tu počkáte, kým nebude vhodný čas na to, čo by ste mali spraviť," povedala tvrdo, takmer bez emócií, a hneď na to sa otočila, zamkla za sebou dvere a odišla. Počula som, ako zostupovala schody, až sa tie kroky stratili, a tak zostalo ticho.

Nedokázala som sa pohnúť, nedokázala som myslieť. Istú chvíľu som len nechápavo stála a hľadela na dvere, no nikto neprichádzal. Netuším, čo som si vtedy myslela. Že sa objaví nejaký rytier v zlatej zbroji a oslobodí nás odtiaľ? Na to sme mali príliš málo šťastia.

Po chvíli som prešla pod okno, aby som tam počkala na Bora a jeho nejaké prípadné nové informácie. Dúfala som, že ma bude vedieť nájsť, aj keď som nebola vo svojej izbe. Predsa len ja som ho cítila, ako krúžil okolo chaty, odkedy som vošla dnu po tej úlohe. Občas si niekam sadol, no vedela som, že tam niekde v okolí bol, takže som dúfala, že by sa mohol v nasledovných minútach aspoň ozvať.

Nechcela som od neho veľa. Len aby dal vedieť zvieratám, že ma zajali a aby sa pre istotu niekam skryli, aby si po ne neprišli animátori, najmä teda po vlky. Aj keď som v ten deň Arga v lese nestretla, neznamenalo to, že tam neboli.

„Ako je možné, že na teba prišli? Veď si sa snažila nevychádzať z radu, neukazovať sa, neplniť ich úlohy rýchlo..."

„A možno aj to bol môj problém," zastavila som prudko jeho myšlienkové pochody, keď som si sadla pod okno na zem. „Že som im to nedala vedieť skôr. Ak by som ich upriamila na seba hneď, možno by sa o tebe ani len nedozvedeli. Tým pádom by si ty mal možnosť ujsť, či sa hrať na normálneho človeka. Takto tu teraz musíš kvôli mne trčať."

On rýchlo prešiel ku mne a sadol si kúsok odo mňa. Vyzeral dosť zničene, no zároveň som mu na tvári videla akési odhodlanie. Netušila som, za čo by už len chcel bojovať. Nevidela som na ňom predtým, že by chcel bojovať proti animátorom a ich plánu. Skôr vyzeral odovzdane.

„No počkaj. Ty si naozaj myslíš, že by si ma nevšimli? Pochybujem o tom, že som nespravil chybu. Veď o mne vedeli skôr, ako o tebe. Je ale možné, že vedeli, že ja ich úlohu nezvládnem, a tak som pre nich nebol zaujímavý. Možno na to niečo potrebujú dvoch Svetlých," hovoril celkom presvedčivo. Nebol ale nahnevaný, nie primárne.

Pozeral sa na mňa celkom s chlácholivým pohľadom v očiach. Videla som na ňom, ako sa snažil aj on sám vnútorne seba samého presvedčiť, že čokoľvek od nás chceli, nebolo to nič náročné a najmä, že to hlavne nám neprivodí niečo zlé. Aj keď som o tom silno pochybovala.

„Nech je to ako chce, nechcem byť toho súčasťou," povedala som potichu.

Všetka tá chuť do boja, ktorú som ešte v lese mala, zo mňa vyprchala. To, že ma objavili, mi všetky moje plány skazilo. Aj keď som si najskôr hovorila, že bolo priam nemožné, aby o mne nevedeli po tak dlhom čase, no naozaj som verila, že by som to dokázala vydržať celý týždeň. No bola streda a už ma mali...