Svetlo v temnote

6.

Po večeri nám Klaudius zaželal pekný zvyšok večera, a mali sme voľno do desiatej, kedy bola plánovaná večierka. Keď povedal slovo „voľno", všetky deti akoby razom ožili. Vyzerali, akoby im v tej chvíli vypol to jeho zvláštne ovládanie a konečne začali plne vnímať, no vôbec im to nepripadalo zvláštne.

Obzrela som sa teda na Karu a aj chalanov, ktorí sedeli na svojich miestach tak, ako sedeli aj na obed. Nechceli zjavne chodiť inam, aby tým animátorom neukázali, že vnímali svet normálne. Aj keď som si tým po pár Klaudiusových slovách nebola úplne istá.

Myslela som tentokrát na Aurela a Rubena. Karu som po celý čas, kedy Klaudius hovoril, držala popod stôl za ruku. Bola som rada, že moju pomoc neodmietla a že sa na mňa kvôli tomu neobzrela. Mohla som teda vidieť, že predsa len verí viac mne, ako tým chalanom. Alebo prípadne že nechcela byť ovládaná tými animátormi.

Krátko na to, ako Klaudius dopovedal posledné slovo, sa všetky deti zdvihli a tentokrát chaoticky opustili jedáleň. Dúfala som, že to len nehrali, že ich neovládali ešte aj vtedy, aby sa chovali takto energicky. Ja som totiž už nemala veľa síl nazvyš.

Obzrela som sa na Rubena a Aurela, ktorí išli popri sebe a na moju nevyslovenú otázku okamžite prikývli. Obaja mi teda chceli pomôcť s týmto problémom, do ktorého sme sa neplánovane dostali. Nemienila som sa ale obzrieť na ďalších dvoch, keďže som si myslela, že to so mnou už vzdali po tom, čo som povedala. Dala som im na výber, tak si aspoň mali možnosť utriediť v hlave svoje názory.

Prešli sme popri sebe s Karou až do našej izby, no cítila som pár krokov, ktoré sa k nám približovali. Keď som sa pri našich dverách obzrela za seba, uvidela som aj Rubena a aj Aurela, ako boli už v polovici chodby. Bola som rada, že si to nerozmysleli a prišli za nami aj po tejto večeri.

Za nimi som ale zrazu uvidela aj Maniusa a Libera. Takmer som na nich ešte tam nakričala, aby išli preč, ak mienili mať také názory, ako pred večerou prezentovali, no nechcela som sa rozkrikovať na chodbe. Ešte by som vyzerala podozrivo...

Kara namiesto mňa otvorila dvere, keďže ja som zo všetkých tých chalanov nedokázala odpútať pohľad. Obe sme okamžite vošli až do našej časti, nasledované oboma chalanmi. Tí si sadli na moju posteľ a len pár sekúnd na to si na Karinu posteľ sadli Manius a Liber. Znova sme teda v tejto miestnosti sedeli všetci šiesti. Aj keď už s inými myšlienkami, či názormi, ako som sa tak okolo seba obzerala.

Videla som na Maniusovi a aj na Liberovi akúsi jemnú zmenu. V očiach som im totiž zahliadla kúsok pochopenia. Akoby na mňa už neboli nahnevaní. Práveže vyzerali, že sa ku mne predsa len chceli pripojiť. Len som dúfala, že si to v polovici týždňa nerozmyslia.

„No čo, Bela, nemieniš na tú Klaudiusovu reč nič povedať? Myslel som si, že sa nás pokúsiš dostať z jeho nadvlády, či..."

„Nie, nedržala som nad vami ochrannú sieť. Veď ste mi predsa povedali, že sa nemienite s nim biť, že vám to neprekáža," hovorila som jemne, možno až trochu bojazlivo. Znova sa totiž vo mne ozvala moja skutočná osobnosť, a teda strach z vyslovenia vlastného názoru pred neznámymi ľuďmi.

Ruben sa kvôli môjmu tónu na mňa nežne pozrel a chcel ma objať okolo pliec, no ja som sa od neho odtiahla až na koniec postele, pri stôl, ktorý som mala povedľa vankúšov. Nemienila som od nich prijať ich ľútosť, či nebodaj hrané pochopenie. Nechcela som tam s nimi nadviazať až taký kontakt, aký by pravdepodobne chcela Kara nadviazať s Liberom.

Cítila som ale na sebe ešte aj Aurelov pohľad, akoby pozoroval každý môj pohyb a čakal na to, čo poviem. Netušila som, čo odo mňa ešte chcel počuť. V tej chvíli som nevedela, čo by som mohla k tým všetkým veciam pridať. Predsa len ma znova vtiahla tá situácia, a teda pocit, že okolo mňa sú štyria chalani, ktorých som poznala ledva jeden deň.