Svetlo v temnote

21.

Marinus a nejakí ďalší dvaja chlapi sa ocitli kúsok od nás, akoby im vôbec nevadilo, že po okolí sa prechádzalo nespočetne veľa normálnych ľudí. A to som si myslela, že hlavný zákon oboch mocných národov je, že by sa naša existencia nemala svetu vyzradiť...

Všetko to boli chlapi okolo tridsiatky, mali obrovské, vypracované postavy a na sebe mali akési zvláštne čierne oblečenie. Vyzeralo to bojovne, no nikde v priestoroch, kde by som si predstavovala nejakú zbraň, ju tam nemali. Akoby to malo zostať prázdne.

„Rád ťa znova vidím, princezná. Vidím, že udržiavaš dobré vzťahy s tými normálnymi ľuďmi," tie dve slová takmer vypľul, akoby to boli nadávky. „Aj ja som si ale tentokrát doniesol kamarátov, aby ste neboli vo výhode," uškrnul sa samoľúbo na konci na mňa, akoby tým dával najavo, že tam tí dvaja boli skôr ako pozorovatelia.

Je možné, že už len on samotný by bol pre našu partiu namáhavý súper. To, že odrazu pri nás stáli traja, ktorí ak by mali rovnakú moc ako Marinus, by boli všetci Najvyšší, mi len naháňalo čoraz väčší strach. Kľudne mohol prísť sám, no on nám chcel nahnať strach už len samotným počtom.

Ešte kým to hovoril, sme sa všetci postavili, aby sme naňho naplno dovideli. Stáli totiž dovtedy za mnou, a tak som nechcela riskovať, že by na nás letela nejaká strela, ktorú by som nevidela. Predstúpila som dokonca pred ostatných s mojím štítom okolo celej partie, ak by sa náhodou jeden z tých chlapov stojacich pred nami rozhodol hodiť svoju ranu na niekoho z nás.

„Ja som si zas myslela, že jediné miesto, na ktorom ste ochotní sa pobiť je les. Alebo žeby na vás neplatili zákony?" snažila som sa znieť tak, že som všetkému rozumela, všetko vedela a ich prítomnosť ma vôbec neprekvapila. V tej chvíli som ale vôbec netušila, čo všetko na mne bolo aj vidieť.

„Máš pravdu, princezná, mali by sme odtiaľto odísť," zatiahol jeden z tých mužov, a odrazu sme sa zjavili pri tom jazere, kde som sa s Marinusom už dvakrát stretla. Prišlo mi to ako akési jeho obľúbené miesto.

Okolo mňa ale nikto iný nebol. Premiestnili len mňa, nikoho iného z mojej partie, ani len Aurela. Bola som v tom teda zrazu sama na všetkých troch. Nielen že to bolo neférové, ale aj nemožné. Ako by som mala poraziť troch Najvyšších bez akéhokoľvek poriadneho výcviku?

Snažila som sa si k sebe zavolať nejaké zviera, no pripadalo mi to, akoby sa týchto troch báli. Nikto sa mi neozval späť, ani len žiadny vlk. Dúfala som, že keby ma prišla partia hľadať, aspoň Aurela by nasmerovali vlky ku mne. Naozaj som dúfala a snažila sa to myšlienkami kričať do lesa všetkým zvieratám, ktoré boli nablízku, aby ich ku mne dostali.

Nestihla som nič povedať a ani spraviť, keď bol zrazu jeden z nich za mnou a obe moje ruky silno držal. Až vtedy, keď sa ku mne nahol spoza mojej hlavy, som si mohla všimnúť jeho jazvu na ľavom líci, ktorá sa ťahala až k jeho krku. Jeho zlatohnedé vlasy sa obtierali o moju pokožku, akoby ma chceli poštekliť. No v jeho pohľade nebolo nič jemné. Vyzeral ako ničivý stroj.

Ten druhý, ktorý zostal stáť vedľa Marinusa, mal krátke brčkavé hnedé vlasy. Aj on mal jazvy, no po oboch rukách, prešpikované zvláštnymi tetovaniami. Všetky vyzerali, že pokračovali aj pod jeho krátke rukávy. Netušila som a ani som nechcela vedieť, čo asi tak znamenajú alebo kde vlastne končia.

„Kde máš ten kameň, princezná?" zjavil sa odrazu tesne predo mnou Marinus a snažil sa ma presvedčiť povedať mu to tými zvláštnymi mocnými slovami, ktoré využívali v tábore. Ja som na ne ale už bola totálne odolná, a tak som mu len tvrdo hľadela do očí.

Nemienila som sa ozvať. Nie, keď s ním zamýšľali bohvie čo. Nie, keď som sama cítila, aký je mocný. Ak by padol do rúk nesprávnemu človeku, ako mi povedal sám ten pán, od ktorého som si ho brala, mohlo by sa stať niečo veľmi zlé. A to som nemienila dopustiť.