Svetlo v temnote

14.

Istú chvíľu mi trvalo, kým som sa okolo seba poobzerala a naplno si zvykla na vodu. Stihla som sa rýchlo vynoriť a poriadne nasať vzduch predtým, ako ma prúd stiahol k sebe. Stačilo mi, aby som sa pozrela na dno a uvidela som nádhernú modro-zlatú žiaru, ktorá odtiaľ vychádzala. Hneď mi bolo jasné, že to bol cieľ mojej cesty.

Keď som sa k tomu ale chcela priblížiť, niečo mi to nechcelo dovoliť. Časti rôznych okolitých rastlín sa mi začali obtáčať okolo rúk a nôh, čím mi zakazovali môj pohyb. Akokoľvek som sa snažila z toho vymaniť, nič mi nepomáhalo. Dochádzal mi vzduch a aj sila, aj keď som sa snažila použiť aj moju moc. Akoby tam v jazere ani len nefungovala.

Naposledy som sa načiahla smerom k tomu svetlu, a hneď na to som sa ocitla niekde inde. Bola som uprostred hory, okolo mňa bojovali rôzni ľudia, ktorých som nedokázala plne identifikovať, keďže sa mi ich tváre len mihali. Nebolo to skutočné, len akýsi výjav, akoby to bola niekoho spomienka.

Nepočula som nič, len svoj vlastný tep. Keď som sa ale obzrela za mňa, uvidela som, že tam stálo moje druhé ja. Tá osoba vyzerala ako ja, dokonca aj tvár som jej dokázala vidieť, a teda som si tým bola naozaj istá, že som to bola ja. Vedľa nej niekto stál. Niekto, kto jej pomáhal v tej bitke, keď potrebovala od neho pomoc proti niektorému z nepriateľov.

Odrazu sa ale k nej otočil a svet na chvíľu zastal. Videla som naozaj veľmi zreteľne, ako sa k sebe obaja nahli a pobozkali sa. Ja a ...?

Keď som sa obzrela okolo seba, zbadala som, ako na moje druhé ja práve mierila strela od niekoho z tých nespočetne veľa bojovníkov okolo mňa.

Čo to má znamenať?

Skôr, ako som si to dokázala nejako dať dokopy, som sa ocitla znova niekde inde, tentokrát uprostred pralesa. Okolo mňa bola príroda vo svojich rôznych podobách. Najskôr som len započula pokoj, zvuky zvierat a lístia ohýbaného vo vetre, všetko navôkol voňalo tak prenikavo, že som jednotlivé časti nedokázala rýchlo identifikovať. Boli tam zvieratá a rastliny, nič viac, no predsa také množstvo, aké som nikdy v živote nevidela.

Ocitla som sa uprostred nádherného pralesa, okolo mňa pobehovali rôzne zvieratá od opíc po levy. Dokonca som v diaľke videla sa prechádzať aj slony a žirafy. Kde som sa to ocitla?

Premiestnila som sa? Ale kam?

Po istej chvíli rev okolitých zvierat pominul, rovnako ako aj ony samotné, a tak som tam zostala sama v šume lístia. Akoby celá hora na chvíľu zastala a započúvala sa do rytmu vetra spolu so mnou.

„Ako vidím, dostala si sa až sem, čo sa ešte nikomu nepodarilo. Zväčša ich pohľad na všetky tieto zvieratá vystraší, takže sa nedostanú až ku mne," započula som zrazu spoza seba. Bol to starší pán, ktorého hlas sa ozýval všade okolo mňa, no akosi som podvedome vedela, že stál za mnou.

A mala som pravdu. Šedivý pán v bielom zvláštnom dlhšom obleku so zlatou výšivkou a bielou košeľou ma pozoroval zopodiaľ a pomaly sa ku mne približoval. Jeho kroky vyzerali byť maximálne premyslené, akoby všetko, čo robil a hovoril, bolo preňho ľahké, jednoduché. Alebo mnohokrát opakované.

„Dobrý deň, prepáčte mi, že som sem neprišla skôr," začala som s hlavou mierne zohnutou, keďže som voči tomuto človeku cítila naozaj veľký rešpekt. Niečo v mojom vnútri mi radilo, aby som sa mu rovno poklonila, a tak som sa tomu podvolila, keď už stál len pár metrov odo mňa.

Moja samotná moc mi hovorila, že by som sa k nemu mala pekne správať a najmä že by som mu mala veriť. Zdalo sa mi, akoby to bo niekto úplne odlišný od pána Svetlého, ktorého som stretla pred pár dňami. Z neho som mala skôr strach, až dokonca akýsi odpor, no k tomuto pánovi som cítila len čistú priazeň.