Svetlo v temnote

20.

Naša šestica si denno-denne písala o tom, kedy by sme sa najbližšie mohli stretnúť a aj kde, aj keď to bolo viac-menej isté ihneď. Mesto, v ktorom bývam ja a aj Kara je uprostred ostatných, a teda bolo jasné, že to musíme organizovať my dve.

Kvôli tomu sme sa stretli na káve v meste tri dni po tom, ako bol u mňa Aurel. Odvtedy on u mňa nebol, no aj tak som moju moc trénovala. Písali sme si síce neustále, dokonca mi aj radil, čo by som mohla skúsiť, či ako sa viac sústrediť na moju moc, no neprišiel, keďže niečo riešil so svojimi rodičmi. Nechcela som ho vypočúvať a ani od neho mámiť informácie, ktoré mi nechcel povedať, a tak som to nechala tak.

S Karou sme sa zhodli na tom, že by sme sa mohli stretnúť v parku približne uprostred mesta, kúsok od zástavky hromadnej dopravy, a tak by nemali mať chalani problém, keď prídu, to nájsť. Usúdili sme ale aj tak, že by sme ich mali ísť počkať. Nechceli sme, aby náhodou jeden z nich zablúdil.

Prvý sa z autobusu vynoril Aurel, ktorý rýchlo pribehol ku mne a chytil ma za ruku. Kara sa na tomto prejave nášho vzťahu stihla len usmiať, keďže sa k nej už náhlil Liber. Nemala som ale čas vnímať ich stretnutie, keďže si ma k sebe Aurel otočil a poriadne si ma obzrel, akoby na mne niečo hľadal.

„Vyzeráš byť v poriadku, aj keď si posledné dni trénovala svoju moc, čo je dobré znamenie. Dúfam, že si nič nepoškodila, ani nikomu neublížila," uškrnul sa na mňa. Hovoril to, akoby si nebol istý, či som mu o všetkom, čo som vyskúšala, či spravila, napísala. Lenže vedel naozaj o všetkom.

„Ak by som niečo také zavinila, okamžite by som ťa k sebe volala, toho sa báť naozaj nemusíš. Všetko, čo som spravila, som si po sebe rýchlo poupratovala," vrátila som mu úškrn, no viac som mu už nestihla povedať, keďže sa k nám približovali poslední dvaja chalani, ktorí našu partiu doplnili.

Keď sme sa všetci spolu zvítali, objali a zistili, ako sa máme, vydali sme sa na cestu cez mesto až do parku, ktorý sme s Karou vybrali. Ona a Liber viedli náš zástup, zatiaľ čo ja a Aurel sme boli na konci. Medzi nami išli teda Manius s Rubenom, ktorí sa neustále chceli pridať ku Kare a Liberovi v ich konverzácii, a tak ich poriadne ani nenechali užívať si spoločný čas. Presne preto ma Aurel viedol o niečo ďalej od nich.

Ja som predsa cestu poznala, a teda by sme tam tak či tak prišli, aj keby sme sa od nich úplne odtrhli. Videla som na ňom, že sa chcel súkromne porozprávať, pravdepodobne o niečom, čo zahrňovalo našu moc, a tak ani jeden z nás nechcel, aby o tom ostatní počuli. Nepotrebovali riešiť nič s našou mocou spojené, pokiaľ sa to nejednalo nejakého prípadného boja.

„Mali by sme ešte vyskúšať, či by si vedela premiestniť viacero ľudí naraz. Keď si bola sama doma, či keď som bol s tebou len ja, nedalo sa to spraviť, no teraz by sa to dalo, akurát nie všetkým ľuďom na očiach. Myslíš, že by sme ich na konci stretnutia prinútili vojsť do lesa na to miesto so skalami, kam nás zaviedli tvoje vlky?" viditeľne rozmýšľal nahlas, počas našej cesty. Jeho hlas bol ale taký tichý, že som mu ledva rozumela.

Bál sa, žeby ho započuli okolití ľudia? Ale veď v tej chvíli okolo nás ani tak veľa ľudí nešlo a pochybujem o tom, že by to, o čom sme sa bavili, pochopili, aj keby to boli mocní ľudia. Prípadne prečo sme sa o niečom takom na verejnosti rozprávali. Podľa môjho osobného názoru niečo takéto určite museli absolvovať všetci Vyšší počas svojho tréningu.

„Snažila som sa na to navnadiť Karu, no nevyzerala byť tým príliš nadšená. Máš ale pravdu, mala by som si natrénovať, či dokážem nás všetkých premiestniť niekam preč. Najmä by som chcela zistiť, koľko moci mi to vezme. Pre prípad, že..."