Svetlo v temnote

15.

Domčeky rôznych farieb, množstvo ľudí rôzneho veku, ihriská s deťmi, námestie s fontánou a záhonom plným rôznorodých kvetov, či dokonca neďaleký les s upraveným, kamenným chodníčkom. Všetko toto dokopy tvorilo akýsi zvláštny, až príliš dokonalý svet. Dokonca aj to slnko nado mnou vyzeralo až príliš dobre na tej bezoblačnej modrej oblohe.

Niečo mi okamžite na tomto svete vadilo. Nedokážem to nijako inak popísať, ako tá prílišná dokonalosť. Pripadala som si ako v nejakom sne, kde je všetko možné, všetko nádherné, všetko... perfektné. Všetci ľudia v okolí sa na seba len usmievali, bezstarostnosť z nich priam sršala.

To som umrela?

Posadila som sa a pošúchala som si oči, aby som zistila, či sa mi to naozaj len nesníva. Možno som si vysnívala aj ten let vo vzduchu a niečo ma na lodi vyviedlo z miery až tak, že som začala blúzniť, no...

Nič sa nestalo. Ani keď som sa postavila a prešla o kúsok ďalej, na chodník za trávnikom, na ktorom som sa ocitla. Všetko zostalo také, aké to bolo, keď som sa prebudila. Akosi som si ale stále nedokázala plne vyskladať dokopy kúsky môjho vedomia, ktoré by mi vysvetlilo, kde som sa to vlastne nachádzala.

Moja moc ma viedla do lesa, a teda som ju počúvla a prešla som až na ten lesný kamenný chodník popri námestí, menšom parku, detskom ihrisku a množstve ľudí, ktorí sa na mňa usmiali a pozdravili, akoby som bola ich známa,. Nikoho z nich som ale v živote nevidela.

Prešla som o kúsok hlbšie do lesa, keď som zbadala nejakého chlapa v čiernom obleku. Stál ku mne otočený chrbtom, no niečo v jeho okolí ma k nemu priťahovalo. Moja moc chcela, aby som k nemu prešla, tak mi nezostávalo nič iné, len dúfať, že mi nič nespraví v tomto prehnane dokonalom svete.

Stála som od neho už len kúsok, keď sa na mňa otočil a jeho energia ma takmer zrazila na zem. Cítila som z neho, že nepatril do toho sveta, v ktorom som sa ocitla. Ani ja som doň nepatrila, nie tak, ako ostatní ľudia, ktorých som stretla. On doň ale nepatril tiež.

„Konečne ste sem zavítali, pani moja," povedal s miernym úklonom, no jeho hlas a aj pohľad vyzerali tak, akoby sa na mne skôr dobre bavil. Akoby to robil len preto, lebo musel.

Pani moja?

„Prečo ste tu?" spýtala som sa ho s tvrdým pohľadom. Netušila som, prečo ma nazval tak zvláštne, ani prečo mi až tak prehnane vykal, no nechcela som, aby si to všimol.

Na mojej otázke zdvihol kútiky úst len mierne, keďže jeho pohľad zapichnutý na mňa vyzeral až príliš tajomne. Nemala som z neho dobrý pocit, no nedokázala som zistiť kvôli čomu.

„To by som aj ja rád vedel. Ako sa tak ale na vás pozerám a najmä podľa toho, čo z vás cítim, je isté to, že som tu kvôli vám," aj tá najmenšia neha, či jemnosť, ktorá v jeho hlase bola, sa vyparila, keď pristúpil ku mne bližšie a začal tvrdo hovoriť tieto slová kúsok odo mňa.

Cítila som na sebe jemný poryv vetra kvôli jeho dychu. Až vtedy som si ho dokázala obzrieť, a teda zistiť, že to bol chlap odo mňa starší minimálne o desať rokov, s precízne zastrihnutým čiernym strniskom a takisto až príliš presne zastrihnutými čiernymi vlasmi. Na krku mal akési tetovanie, ktoré pokračovalo až na pravé plece.

S takýmto chlapom by som sa v normálnom svete neopovážila rozprávať ani v škole, či inej inštitúcii, kde by bolo okolo mňa množstvo ľudí, nieto takto sama uprostred lesa v neznámom prostredí. Vyzeral tak, že by ma dokázal zabiť bez väčšej snahy.